Deň pred Štedrým večerom vojdem ráno do špajze nášho panelákového bytu, mimochodom nachádzajúceho sa na najvrchnejšom poschodí. Zavetrím ako zviera, cítim nejaké živočíšne pižmo jasne evokujúce myší zápach. Zavolám manželku, tá má citlivejší čuch ako všetky ostatné ženy a prinútim ju tiež zavetriť. Zmračí sa, čím mi jasne potvrdzuje, že tiež cíti pach týchto malých nepríjemných hlodavcov. V jej tvári som zahliadol strach a jej stupňujúca sa hystéria začína prechádzať aj na mňa.
„Čo teraz?", pýta sa ma moja polovička.
Priznám sa v prvom momente neviem. Som si iba istý, že naša špajza je plná vianočných dobrôt a pečiva a okupuje nám ju myš, a možno nie jedna, poznajúc plodivú silu hlodavcov. Predstava, že by sa mohla hostiť na našom vianočnom jedle a malými nôžkami obracať medovníčky a hryzkať orechy je tak trocha desivá. Ešte desivejšia je predstava, že by sa jej súrodenci alebo potomkovia dostali ďalej do bytu a napáchali by ešte väčšie škody. Nepochopiteľné pre mňa je, ako sa dostala na siedme poschodie na najvrchnejšie poschodie panelového domu.
Rozhodnem sa, že nastavím pascu. S manželkou povyberáme všetky potraviny zo špajze, premiestnime ich do kuchyne a do obývačky a nastavujem klasickú pastičku na myši, návnadou je vlašský orech. Po určitom čase otvorím pomaly dvere špajze a hladím na pascu, mechanizmus stále natiahnutý a orech nikde. No takto to asi nepôjde, myšiam sa asi tiež akceleráciou doby zvýšila inteligencia. Rozhodol som sa, že musíme zmeniť spôsob boja. Už som v tomto predvianočnom čase moc neplánoval opúšťať svoj byt, no táto nová situácia ma prinútila zvliecť si tepláky, primerane sa ošatiť, vyraziť do mesta a zoznámiť sa ešte deň pred Vianocami so zbraňami hromadného ničenia určených pre malých ľudských nepriateľov.
Mesto je plné ponáhľajúcich sa ľudí. No kým oni zháňajú ešte darčeky na poslednú chvíľu, ja navštevujem domáce potreby a drogérie a prehrabávam sa v celkom slušnom sortimente pascí, chémie a lepidiel určených na hubenie hlodavcov. Predavačky všade na mňa hľadia trocha s údivom, pretože asi nie je zvykom nakupovať tento druh sortimentu pred Vianocami, určite sa to nehodí ani ako vianočný darček. Nakoniec vyberám odporúčané lepidlo na hlodavce a poberám sa domov. Po príchode domov trhám kartónový papier na kusy a natieram ho lepidlom podľa odporúčania návodu. Do stredu olepenej plochy vkladám opäť orechovú návnadu. Po hodine čakania sa nič nestalo. Preto po radách načerpaných z internetu vkladám do stredu smrteľného lepiaceho kruhu kúsok voňavej údenej klobásky a čo sa nestalo, po pol hodinke sa šedý votrelec máča v lepidle. Jeho zápas nebudem opisovať, to sa naozaj v tomto vianočnom čase nehodí. Je nutné však povedať, že v snahe ukončiť jeho trápenie som mu musel pomôcť do myšieho neba. No a v tomto momente ma budú všetci extrémni milovníci zvierat nenávidieť (pravdepodobne aj za vlastníctvo tej údenej klobásy), ale inú možnosť som nevidel, len takto dokončiť boj s nepriateľom ľudských špájz a komôrok. Tak aj napriek tomu, že som sa chcel vyhnúť zabíjaniu kapra, bol som nútený zabiť myš. Nech mi je odpustené, ale predstava vianočnej večere v prítmí sviečok za zvuku vianočných kolied a to všetko susedstve kuchynskej špajze, kde sa za dverami hostí malý hlodavec (vzhľadom na plodivú silu týchto zvieratiek nemusí byť sám), bola pre mňa desivo mrazivá. Ešte chcem dodať, že celá operácia musela prebiehať v úplnej tajnosti, pretože krásne čisté duše mojich dvoch malých dcér by určite utrpeli menšiu traumu, pre nich je myš len krásne zvieratko pripomínajúce škrečka.
