Po roku 1948 je tak nutné zabudnúť aj na priezvisko Baťa. Stane sa z neho na štyri desaťročia tabu, hoci predtým viac ako štyridsať rokov bolo značkou pokroku a úspechu na československý spôsob. Kým modernú Ameriku formovala mcdonaldizácia a Fordova pásová linka, prvorepublikové Československo sa k modernému svetu približovalo aj vďaka tzv. „batizácii“. Až taký bol vplyv rodiny Baťa a ich priemyselného impéria na československú spoločnosť. Čo sa dalo, to sa „zbatizovalo“.
Po víťaznom februári 1948 však začala dôsledná „debatizácia“, s cieľom odstrániť všetky stopy. Mizne meno aj názov značky. Zoštátnená (k znárodneniu prišlo ešte v roku 1945 na základe Benešových dekrétov) firma sa od 1. januára 1949 volá Svit. Z hlavného pôsobiska firmy Baťa sa stáva Gottwaldov. Z máp sa tak vytráca Zlín, ale aj Baťovany (dnes Partizánske). Z Baťovych obuvníckych závodov v Baťovanoch sa tak stávajú Závody 29. augusta v Partizánskom.
Pečať mena Baťa bola však asi silnejšia ako by si komunistickí funkcionári priali. Na všetko to, čo toto meno symbolizovalo, sa po páde komunizmu starší okamžite rozpamätali a nepamätníci začali byť hrdí na pôvod svetovej značky. Zlín sa stal znovu Zlínom, stopy sa rekonštruovali a konzervovali. Témou Baťa sa začali zaoberať ekonómovia, architekti, historici a publicisti. Čechom slávnu rodinu pripomenul aj poľský publicista Mariusz Szczygieł vo svojej knihe Gottland. Jeho krátke pásmo komentárov a impresií na tému Baťa bolo aj pre mňa natoľko inšpirujúce, že som zo zvedavosti siahol aj po ďalšej knižke s názvom Baťa v kostce (Zdeněk Pokluda).
Zdeněk Pokluda rozprávanie začína od Tomáša (3. apríl 1876, Zlín – 12. júl 1932, Otrokovice), ktorý patril do siedmej generácie zlínskeho obuvníckeho rodu. Už v detstve sa pripravoval na rodinné remeslo a osamostatnil sa ako osemnásťročný. Spolu so staršími súrodencami Annou a Antonínom si od otca prebrali svoje dedičstvo po matke a v Zlíne založili firmu s prvými päťdesiatimi zamestnancami.
Lidem myšlení, strojům dřinu
Po roku podnikania však firma stojí pred bankrotom. Tomáš však naďalej tvrdo pracuje, hľadá spôsob ako osloviť nových zákazníkov. Receptom záchrany sa stanú ľahké plátené topánky s koženou podrážkou. Tak sa zrodia prvé „baťovky“, lacný výrobok pre široké vrstvy. Rastie dopyt, musí sa zrýchliť aj výroba. Tomáš pochopí, že do procesu musia nastúpiť stroje.
V januári 1905 navštevuje USA. Neprajníci ho vinia z úteku pred bankrotom. Mýlia sa. Tomáš sa vydal s niekoľkými vlastnými robotníkmi do sveta na skusy. Sleduje výrobu v meste Lynn, v stredisku americkej obuvníckej výroby, žasne nad tempom a výkonom pracovníkov. Sám sa prihlási do výroby. Chce si to vyskúšať a pomerať si sily s americkými robotníkmi. Práve tu, v pravom konkurenčnom zápolení vraj Tomáš získal sebavedomie a odvtedy bude konkurenčné prostredie úmyselne vyhľadávať. Podľa plánov z USA postaví v Zlíne novú továrenskú budovu s výrobným pásom.
Keď niektorý robotník nestíha, pás sa zastaví a na stene sa rozsvieti signalizačné zariadenie. Celé oddelenie tak vidí, kto prerušil prácu. „Ide mi nielen o budovanie tovární, ale aj ľudí. Budujem predsa človeka“ – zapísal si Baťa.
Zároveň však v podniku prepukol spor kvôli politickým názorom. Baťa je presvedčený, že politické nezhody na pracovisko nepatria. Sociálno-demokratické odbory si to ale nemyslia. Pribúdajú aj mzdové požiadavky. Rozbroje ochromujú výrobu. Baťovu továreň opúšťajú zamestnanci, a preto je nútený prijímať a zaúčať nové sily. V rokoch 1906 – 1910 vznikajú v Zlíne ďalšie obuvnícke továrne. Tomášovi však konkurencia vyhovuje. V súťaživom prostredí sa cíti ako ryba vo vode. Jeho továreň rastie ako nijaká iná v okolí, v roku 1914 je so 400 zamestnancami siedmou najväčšou v Predlitavsku.
Tomáš sa dokáže vynájsť v každej kríze, dokonca sa zdá, že v krízových časoch bol oveľa úspešnejší ako v politicky a ekonomicky stabilných rokoch. Paradoxne zdrojom jeho úspechu je aj vojnový rok 1914. Cisár vstupuje do prvej svetovej vojny, mobilizácia ohrozuje zamestnanosť. Tomáš jazdí do Viedne a rokuje. Je úspešný a získava od vlády objednávku na 50 000 párov vojenských topánok. Na tak veľké sústo sám nestačí, a tak k biznisu privoláva aj konkurenciu.
Batizácia a Baťamani
Napriek tomu si uvedomuje, že na úspech je nutná sebestačnosť a nezávislosť. Už predtým vlastní strojnícku dielňu a tlačiareň. Mobilizuje však sily a v čase vojnového nedostatku buduje elektráreň a tehelňu. Kupuje lesy a vlastné poľné hospodárstva. Od r. 1917 zakladá vlastnú sieť predajní obuvi. Čo Baťa vyrobí, sám ponúka vo svojich obchodoch. V r. 1917 vyrába 10.000 párov topánok denne a v r. 1918 už firma zamestnáva 4.000 ľudí.
A Baťa sa chce postarať o svojich zamestnancov. Už v roku 1912 začal stavať v blízkosti továrne domčeky pre robotníkov. Postupne buduje veľkú obytnú štvrť, malé mesto s celou infraštruktúrou. Nechýbajú predajne potravín, jedáleň, mestský kúpeľ, pošta, hotel, obchodný dom, čitáreň, kino, škola a nemocnica. Okolo Zlína postupne vyrastie sedem prstencov záhradných štvrtí (Letná, Nad Ovčírnou, Zálešná, Podvesná, Díly, Lesní čtvrť a Mokrá) plných tzv. baťovských domčekov, ktorých typickou črtou sú obvodové múry z červenej tehly.
Domy sú rovnostárske a modernistické červené tehlové kocky. Štýl, ktorý z ničoho nevyrastá. Ľudia ich volajú tak ako topánky - „baťovky“. Na prízemí je izba, kúpeľňa, kuchynský kút – spolu 18 metrov štvorcových. Na poschodí je ďalších 18 metrov štvorcových spálne. Kuchynský kút má cielene len 1,5 metra štvorcového. Život robotníka mal prebiehať mimo domu a celé rodiny sa mali stravovať v závodných jedálňach.
Zamestnancom ponúka voľnočasové aktivity, vzdelávacie a rekvalifikačné kurzy. V r. 1932 si zamestnanci môžu vybrať z 36 večerných kurzov v rôznych odboroch: jazyky (napr. anglický jazyk a esperanto, obchod a podnikanie, správa, právo, dane, technika, zdravotníctvo, vzdelávanie alebo telovýchova). Jeho cieľom je mať vzdelaných a lojálnych zamestnancov.
Nachádza ich hlavne v mládeži, ktorá absolvuje Baťovu školu práce. Žiakom a absolventom týchto škôl sa hovorí „Baťovci“ alebo „Baťamani“. Pôvodne bola škola určená pre chlapcov od 14 rokov, po niekoľkých rokoch však vzniká aj dievčenský variant. Po osemhodinovej práci v továrni nasledovalo vždy štvorhodinové vyučovanie. Bývajú na internáte pod dohľadom vychovávateľov a spávajú s rukami na dekách. Mzdu si odkladajú na špeciálny účet, pričom ročne si mohli vraj nasporiť aj 10 000 korún.
Vyžaduje sa disciplína, hygiena, slušnosť a zdvorilosť. Kto vydržal, získal výučný list, úspory a hlavne pracovné príležitosti a perspektívu kariérneho rastu. Škola mala pripravovať pre život, vychovávať k zodpovednosti, hospodárnosti a podnikavosti. Tento typ škôl absolvovalo tisíce mladých, medzi nimi aj budúce významné osobnosti napr. Emil Zátopek, Ludvík Vaculík, Karel Kachyňa. Absolventi Jozef Lenárt alebo Milouš Jakeš boli však výnimkou potvrdzujúcou pravidlo.
Baťa ide do sveta
Baťa sa nerozvíja len doma na vlastnom piesočku. Po prvej svetovej vojne expanduje aj do sveta. Otvára predajne v Belehrade a Lodži. Postupne v cudzine vznikajú sesterské firmy, ktoré uľahčujú nákup surovín a predaj hotových výrobkov. V rokoch 1921-1924 má Baťa sesterské spoločnosti v Holandsku, Dánsku, Juhoslávii, Poľsku a vo Veľkej Británii.
Povojnová depresia sa však vlečie. Zákazníci topánky nekupujú a Baťovi sa nedarí vypredávať plné sklady. Ekonomická kríza je však pre Tomáša ako ihrisko. Riskuje a mobilizuje rezervy. Znižuje zamestnancom mzdy o 40 %, stratu im však zároveň kompenzuje zvýhodnením pri nákupe základných životných potrieb v sieti jeho obchodov, ale aj pri výhodnom nákupe topánok, ktorých cena klesá o polovicu. Polovičnými cenami rozpumpuje trh. Zákazníci sa vrhajú na tovar a Baťa tržby okamžite investuje.
Svojimi rozhodnutiami si vydobýja rešpekt u českých národohospodárov, no on sám v podnikaní opúšťa české a aj európske pomery a sebavedomo sa púšťa do súťaženia rovno s USA. V roku 1927 majú Baťove továrne 8000 zamestnancov a tie najmodernejšie stroje. Rast pokračuje. V roku 1931 rodinná firma zamestnáva už 29 500 zamestnancov a v r. 1938 dokonca až 65 000 osôb.
Hoci sa niekoľko rokov Tomáš Baťa vyhýbal politike, v roku 1923 sa vrhá do zápasu o starostovské kreslo mesta Zlín. Samozrejme komunálne voľby vyhrá. Od tej doby má rozsiahle právomoci, jednou rukou riadi svoj podnik a druhou šéfuje mestu. V roku 1930 ruší sobotnú prácu a zavádza päťdňový pracovný týždeň. Robotníci pracujú 45 hodín týždenne, v sobotu pracuje len vedenie firmy. Jeho zamestnávateľská a aj komunálna politika je taká prosociálna, že ešte aj ľavicoví radikáli strácajú vietor z plachiet. Získava tak ďalších domácich nepriateľov nielen z prostredia konkurencie, ale aj z politických táborov a odborárskych centrál. Kvôli firemnej zahraničnej expanzii prichádzajú ataky aj z cudziny.
Ani krok bez Baťu
Baťa reaguje po svojom. Vyrába ešte rýchlejšie a predáva ešte lacnejšie. V r. 1928 sa Československo stáva najväčším svetovým exportérom koženej obuvi na svete a až polovicu tohto vývozu produkuje zlínsky obuvnícky kolos. Baťa okrem toho buduje ďalšie podporné prevádzky a posilňuje tak svoju nezávislosť. Zakladá vlastnú gumáreň, papierne, stavebné a projektové oddelenie, leteckú a automobilovú dopravu, chemickú výrobu a vlastný chemický výskum. Jeho dcérske firmy spracovávajú potraviny, prevádzkujú kiná. Baťa vyrába filmy a vydáva knihy.
Zbraňou proti konkurencii v zahraničí sú jeho predajne. Krajiny, ktoré vývoz jeho výrobkov komplikujú, trestá tým, že namiesto topánok exportuje celé továrne. Nové fabriky otvára v Nemecku, Poľsku, Juhoslávii, Švajčiarsku a na sklonku roku 1931 sa vydáva letecky až do Indie. Let je to náročný a na tú dobu obdivuhodný. Jeho návrat je šťastný, no paradoxne o pár mesiacov zahynie pri leteckom nešťastí na domovskom letisku v Otrokovicích.
V deň letu bola ráno hustá hmla. Pilot ho žiada, aby let odložili, Tomáš Baťa trvá na okamžitom štarte. Sedem minút po štarte vrazí lietadlo D-1608 v rýchlosti 145 km za hodinu do komína továrne. Stroj sa rozpadne na tri časti, Tomášovi zlomené rebro prepichlo srdce. „Jeho rozkazy boli sväté. Iba on stál nad nimi. Jedného dňa rozkázal sám sebe, a kvôli tomu zomrel“ – napísal vtedy publicista Egon E. Kisch.
Po Tomášovej smrti preberá oficiálne vedenie firmy jeho nevlastný brat Jan Antonín Baťa, ktorý síce predstavuje kontinuitu značky Baťa, kľúčové postavenie vo vedení firmy však majú bývalí spolupracovníci Tomáša Baťu - Dominik Čipera, Hugo Vavrečka. Tomuto triumvirátu stojí nablízku aj Tomášov syn, mladý Tomík Baťa, ktorý si dokončuje vzdelanie a získava skúsenosti v zahraničí.
Jan Antonín Baťa je iný typ šéfa ako bol jeho brat Tomáš. Miluje efektné gestá a často ulietava na megalomanských víziách. Chce byť viditeľný vo vyšších kruhoch. Predkladá námety k zlepšeniu cestnej, železničnej a leteckej doprave. Vyžíva sa v budovaní vysokých stavieb, v roku 1939 je v Zlíne otvorená 16-poschodová administratívna budova Baťových závodov so známou výťahovou pracovňou.
Jeho vizionárstvo je viac než utopistické. V roku 1937 vydal napríklad knihu s názvom „Budujme stát pro 40 000 000 lidí“. V roku 1938 prichádza s nápadom presťahovať hlavné mesto republiky z Prahy do východomoravských Javorníkov. Uvažuje o prezidentskej kandidatúre a sníva o československej autostráde od Chebu až na Podkarpatskú Rus. Po vzniku Protektorátu uvažuje nad presťahovaním krajanov na iný svetadiel, pričom s touto myšlienkou sa smrteľne vážne pohráva ešte aj v rokoch 1941 – 43, keď sa zamýšľa nad presťahovaním Čechov do juhoamerickej Patagónie.
Počas druhej svetovej vojny žijú Antonín aj mladý Tomáš v exile. Tomáš sa usídľuje v Kanade, kde pod jeho vedením rastie nová továreň a sídlisko Batawa. Jan A. Baťa s manželkou a piatimi deťmi žije v USA. Vystupuje ako šéf firmy, furiantsky sa angažuje aj v tamojšej politike. V prezidentských voľbách v roku 1940 vyjadruje verejnú podporu republikánskemu rivalovi demokrata F.D. Roosevelta. Po víťazstve Roosevelta sa musel stiahnuť.
Presťahuje sa do Brazílie, kde od roku 1940 buduje nové mesto Batatuba, ktoré sa stane jeho novým domovom. Prepadá sa do izolácie, ustupuje do úzadia aj vo vedení firmy a tým sa čoraz viac posilňuje vplyv jeho synovca Tomíka. Ten odvtedy šéfuje obrovskej firme, hoci po druhej svetovej vojne neboli znárodnené len jeho československé fabriky, ale aj továrne v ďalších socialistických štátoch východnej Európy a po zániku kolonializmu aj v krajinách tretieho sveta. Tomáš junior odhadol, že firma Baťa prišla až o tri štvrtiny majetku.
Napriek tomu postavil firmu opäť na nohy. Od r.1975 podniká v 89 krajinách, patrí mu 98 spoločností s 90 000 zamestnancami, 5000 predajní, 90 tovární s ročnou produkciou 250 miliónov párov obuvi. Po páde komunizmu sa navracia aj do materskej krajiny a napriek výraznej zmene hospodárskej mapy sveta je Baťa stále významným hráčom na poli globálneho obchodu, hoci firma bola nútená znížiť vlastnú výrobu. Od roku 2001 sa vedenia firmy ujíma vnuk zakladateľa – Thomas George Bata. Tomáš Baťa ml. zomrel v roku 2008.
Tento článok bol spracovaný podľa knihy: Zdeněk Pokluda: Baťa v kostce, Vydavateľstvo: Kniha Zlín, 2013. Text napísaný kurzívou slúži na doplnenie informácií a pre tieto potreby som ho prevzal z úspešnej knihy Gottland, autor Mariusz Szczygieł, Vydavateľstvo: Premedia 2012.
Zdroj fotografií:
http://www.knihazlin.cz/walt/bata-v-kostce
http://czechfolks.com/plus/2012/09/13/josef-cermak-dve-batovska-vyroci-tomas-bata-12-cervence-1932-jan-bata-23-srpna-1965-22/
http://21stoleti.cz/blog/2011/07/21/saga-rodu-batu/
