Pustil som sa do mnohých rozhovorov. Niektoré boli stručné, niektoré veselé, iné s nádychom nostalgie. Taký bol aj rozhovor v tieni starých stromov, s rodákom, starším odo mňa presne o jednu generáciu. V krátkosti sme si navzájom zrekapitulovali posledných desať rokov našich životov. Ja som sa pochválil rodinou, on vekom a vnukom. Popritom sme však hromžili na dobu, ktorú práve žijeme. Bez výčitiek svedomia sme sa o nej vyjadrovali aj trocha vulgárne, pretože sme boli presvedčení, že si to súčasnosť právom zaslúži.
Potom on trocha zosmutnel. Hovoril, že sa tešil na stretnutie so svojou bývalou futbalovou jedenástkou. Po príchode do rodnej dediny však zistil, že jedenástka už nie je kompletná. Zistenie, že nežije už väčšia polovica hráčov - rovesníkov, bolo pre neho bolestné. Nechcel som tomu veriť, tak sme spolu počítali na prstoch oboch rúk. Nakoniec som mu dal za pravdu, veď pred rokom z tejto zostavy navždy vypadol aj môj otec. Súhlasne som teda prikyvoval, pretože v krátkom smutnom tichu ma nič múdre nenapadlo. Len vo vnútri, sám pre seba som konštatoval, že taký je život, a že osudom ľudí je umierať.
Našťastie, rodiská umierajú len výnimočne.
