Potom ti ukážem nad riekou poletujúcu čajku smejivú. "Však je smiešna?", opýtam sa. Ty sa hlasito zasmeješ a odpovieš: "akoby mala hlávku navlečenú v čiernej kukle". Ja súhlasím a dopĺňam, že to je asi čajka kukláčka. Smejeme sa. Hovorím ti, že tieto čajky si prezliekajú svoje perie podľa ročného obdobia. "Normálne si obmieňajú svoj vtáčí šatník?", pýtaš sa a ja prikývnem. Ešte chvíľu sledujeme jej ekvilibristický let, kým ju neuchytí májový vánok a ona pod svoje snehobiele perie nasaje esenciu kvetov fialového orgovánu.
"Poď nájdime šťastie v húštine trojlístkov", vyzvem ťa. Pokľakneme na zelený koberec a ostríme zrak na lístky mladej ďatelinky. "Prečo sa šťastie pripisuje štvorlístkom?", pýtaš sa. "Asi preto, že je to niečo nezvyčajné", odpovedám. Vysvetľujem ti, že latinské pomenovanie tejto rastlinky je trifolium, teda trojlistá, a preto nájsť štvorlístok je tak ojedinelý jav, ako stretnúť napríklad kominára. Usmeješ na znak súhlasu, pretože kominára si zatiaľ videla len na obrázku.
Zdvihnem zo zeme kameň. "Pozri, aký okruhliak" a chcem ti ukázať, ako sa hádžu skákajúce žabky. "Stav sa so mnou, že skočí aspoň šesťkrát", vyzvem ťa. Milo a škodoradostne sa zasmeješ, keď sa kamenná žabka stratí pod hladinou už po druhom skoku. Vyhováram sa na nevhodný kameň, ale v tvojej prítomnosti stávky prehrávam rád. Potom ťa ponúknem podobným kamienkom so slovami: "skús to aj ty". Skúsiš, a ja sa zdržím smiechu.
Potom len tak postávame na brehu človekom uväznenej rieky, sledujeme vodu a kúpajúcich sa psov. Mlčíme, ovieva nás vlhký, a teraz už skôr po rybách zapáchajúci vánok. Ty zbieraš riekou obrúsené kamienky a ja s obdivom hľadím na tvoje krásne, vetrom rozliate lesklé vlasy. Zrazu sa mi pred očami previnie rýchly sled obrázkov z tvojho doterajšieho života. Napadnú ma len dve slová "PANTA RHEI", ktoré nevedome vyslovím aj nahlas. "Myslíš kníhkupectvo?", opýtaš sa. Usmejem sa a odpoviem ti: "nie myslím na plynutie všetkého, času, života a aj tejto rieky".
"Pozri vstúpim do nej niekoľkokrát po sebe, a predsa vždy vstupujem do inej", poviem ti a naznačím krok. "To si teraz vymyslel?", opýtaš sa. "Nie", odpovedám opäť s úsmevom. Vysvetlím ti, že to Herakleitos z Efezu, staroveký mysliteľ, ktorého preslávil výrok o plynúcej rieke a vode, no on aj tak viac veril vo večne žijúci oheň, bez absolútneho začiatku a bez absolútneho konca.
Potom si sadneme na slnkom vyhriate balvany a končekmi prstov, ako slepci čítame textúru kameňov. Ešte chviľu sedíme a mlčky načúvame riečnej tepne. Zisťujem, že dokážeš mlčať presne ako ja, veď všetci hovoria, že si celá po mne a máš hlavne moje oči. Užívam si tieto chvíle, lebo viem, že príde čas, keď úplne vystúpiš z môjho tieňa a ja budem ešte dlho preklínať temného filozofa, ktorý odhalil ťažko prijateľnú pravdu, že všetko plynie.
