Na vojenčinu som narukoval po vysokej škole, pričom som mal svoj budúci život už tak trocha rozrobený. Bol som zamestnaný, mal som partnerku a dieťa na ceste. Keď som si už myslel, že na mňa zabudli, prišiel povolávací rozkaz. Deň, keď som musel narukovať bol skľúčujúci, ešte dlho som sa s tým nevedel vyrovnať. Deprimujúce bolo práve to prekročenie hranice medzi skutočným svetom a svetom zeleného Absurdistanu, ktoré hraničilo až z magickým prechodom dvoch dimenzií. Po vstupe do kasární som akoby prestal byť človekom, čo jasne symbolizovalo aj zvliekanie civilných šiat. Šaty z minulosti som musel zabaliť do papierového vreca s domovskou adresou. Potom som sa už posúval v ľudskom plazovi smerom k lekárskej prehliadke. Registroval som len: stiahnite si, predkloňte sa, ukážte. Nasledovala vakcinácia do pleca, do zadku, rýchle strihanie vlasov, spoločná sprcha, modré tepláky, fasovanie šatstva, odsun na rotu, jedno číslo, druhé číslo, tretie číslo, ubytovanie sa, uloženie šatstva, čakanie, obavy, prvá suchá večera, spánok, budíček a ráno iný svet.
Na druhý deň moja prvá ranná rozcvička v živote. Pol šiestej ráno, šero, chlad, na Martinských holiach sneh a ja v záplave nastúpených mužských tiel. Všetci len v zelených trenkách a v kanadách, pretože armáda poznala len dve ročné obdobia, leto a zimu, no a apríl aj napriek nízkym teplotám bol už pre armádu letom. Po hodinovej fyzickej námahe a troche hygiény, rýchle obliekanie do maskáčov, upratanie izieb, nástup na raňajky. K jedlu sme sa zásadne presúvali poradovo, pochodovaním v tvare a spievaním slovenských ľudových piesni (utkvela mi tá o pekných synoch slovenských mamičiek, čo ich porodili). Po raňajkách sme sa učili robiť všetko poradovo, bolo až nepochopiteľné na čo mala armáda metodiku. Tak som sa naučil poradovo pokrývať si hlavu čapicou a čapicu tiež z hlavy snímať, potom kráčať, klusať s päsťami na bradavkách, bežať, pochodovať, zdraviť, cvičiť, oslovovať a možno aj spávať.
K veliteľovi roty sme mohli zásadne len za takéhoto scenára:
Zaklopať. Po odpovedi: „Ďalej!".
Otvoriť dvere, poradovo napochodovať pár krokov. Zasulutovať a zahlásiť:
„Pán kapitán, vojak XY, dovoľte mi prehovoriť!"
No a potom okrem poradovosti sme absolvovali množstvo absurdno-bezvýznamných vyučovacích hodín a príprav, ktoré sa nazývali zamestnania. Tak sme sa venovali taktickej, streleckej, technickej, spojovacej, protichemickej a znova poradovej príprave. Zažil som prvé ostré streľby v mojom živote, zastrieľal som si zo samopalu vzor 58, z guľometu, z tzv. deviny, z bazuky, z kanónu a z guľometu BVP (Bojové vozidlo pechoty), hodil som si obranným granátom, no prosto robil som veci, po ktorých som nikdy v živote netúžil.
Hrali sme sa na vojakov, vytvárali rojnice, plazili sa v maskách, nacvičovali sme vyrojenie sa z vozidla BVP, revali pri tom hurá, kopali zákopy, skrývali sa pod pláštenku proti chemickým zbraniam, nadväzovali spojenie cez vysielačky, absolvovali adrenalínové jazdy na BVP, prekonávali prekážkové dráhy a maskovali sa. Naučil som sa však aj dobre zašívať, používať to isté spodné prádlo a ponožky veľmi dlhý čas bez oprania, ďalej ako sa rýchlo a zároveň efektívne sprchovať v studenej vode, ako zjesť polievku a rezeň zároveň, a že gombíky sa môžu prišívať aj drôtikom.
Všade nám bola pripomínaná naša vojenská dôležitosť v čase prípadnej vojny, no mňa skôr zaujímala naša skutočná životnosť. No a tá bola podľa vojenských „odborníkov" skutočne veľmi nízka, aj preto som o to túžobnejšie očakával narodenie mojej prvorodenej dcérky, ktorá ma ako spasiteľka mohla z tohto zbytočného marazmu dostať skôr, ako sa moja služba vlasti mala v skutočnosti skončiť. Preklínal som sa a zároveň obviňoval, že ja sa tu nedobrovoľne hrám na vojakov, prežívam dlhý štátom platený dobrodružný tábor a manželka sa sama doma pripravuje na príchod nášho dieťaťa. Dnes s odstupom času sa nad spomienkami usmievam, a som rád, že keď som v spoločnosti „ozajstných" chlapov môžem aj ja zamachrovať úsmevnými spomienkami z vojenčiny.
