V strese pobehujeme po dome, hrdlá stiahnuté, zo skríň vyhadzujeme jeho obleky, vyberáme jeho obľúbený, hľadáme vhodnú košeľu, kravatu. Hrdlá stále zovreté na slzy akoby nebol čas. Je treba zájsť za kňazom. Prinášame správu o strate jednej ovečky. Žiadame aby zvonil umieračik, nech sa táto správa prostredníctvom smutného zvonenia šíri po strechách domov blízkych, susedov, známych, priateľov...
Auto uháňa do okresnej nemocnice, posádka mlčí, v krku tlačia hrče, na slzy akoby nebol čas. Zdravotná sestra nám vyjadruje úprimnú sústrasť, z jej rúk preberáme malý batôžtek s vecami zosnulého. Hrča v krku tlačí na nevydržanie, na slzy však stále nie je čas, chceme sa rozprávať so službukonajúcim lekárom...
Sedíme v pohrebníctve. Je to naozaj zvláštny druh podnikania. Pani v kancelárii dokáže hovoriť o smrti tak pokorne a zároveň si zachováva tvár obchodníka. Pri slovách márnica, pitva, hrob, rakva , pohreb ma mrazí a hrča v krku neskutočne tlačí, na slzy však stále nie je čas. Pani otvára obálku s úmrtnou správou, berieme do rúk tento papier o konci života. Príčinu smrti vyklepali kladivká písacieho stroja, zrak mi padne jednu vetu „pochovať do zeme v zákonnej lehote". Zviera mi čeľuste, hrča v krku tlačí, na slzy však stále nie je čas, treba byť ešte pri zmysloch, dôkladne počúvať, čo treba vybaviť, ako ďalej postupovať...
Odovzdávame šaty určené na večnosť a prechádzame do priestorov s rakvami, kde sme ponúknutí k výberu. Cítim sa nepríjemne, nedokážem tieto drevené veci nazvať krásnymi, dokonca aj slová „táto je dobrá" mi pripadajú morbídne. Nakoniec vyberáme bez dotyku. Dohadujeme ešte posledné veci a prevoz tela, pani vystaví faktúru, je to naozaj zvláštny druh obchodu, obchodu so smrťou.
Návrat domov. Návšteva duchovného otca. Dohadujeme deň a hodinu pohrebu. Slová útechy, hrča v krku sa mení na obrovskú guľu, ktorú ešte viac zväčšuje vedomie konkrétneho dňa a hodiny poslednej rozlúčky. Na slzy však stále nie je čas, je treba vybrať pohrebné miesto a zariadiť ostatné potrebné veci súvisiace s pohrebom. Potom príde súmrak, deň sa končí, smútok sa pomaly stupňuje, vynárajú sa spomienky, hrdlo zviera strašná sila. Do domu smútku prinášajú rakvu s telom, chceme ho vidieť. Leží tam tak spokojne akoby spalo. Jeho smrť prišla tak náhle. Slzy sa nedajú zastaviť, tlak povoľuje, hrča sa však úplne stratí až po pohrebe.
Zajtra to bude presne týždeň čo som pochoval otca, nech odpočíva v pokoji a nech mu je zem ľahká.
