Som od prírody zvedavý, tak som si švihol do kroku. Priblížil som na diskrétnu vzdialenosť. Ani vo vetre nebolo nutné napriahať uši, aby som započul, že matka volá po rozume.
„Máš osem rokov a rozumu nikde, akože dovi, dopo", hovorila hysterickým hlasom, kým dievčatko poťahovalo sopeľ.
„Ako môžeš závidieť Vanese? Však ona je „dieťa vetra". Tým, keď pustíš rádio aj o polnoci, tak vyskočia z postele a budú tancovať. To sú rodení tanečníci, majú to v krvi. Ty tak nebudeš tancovať nikdy v živote", pokračovala v rodičovskej prednáške.
Okamžite som pochopil, že po rozume volá z tejto dvojice nesprávna osoba. Mal som sto chutí sa k ich rozhovoru pripojiť a povedať jej, že o rozume detí by nikdy nemala pochybovať. A už vôbec nie tých vlastných. Neoplatí sa to a ani to nie je pekné. Mám niekoľko vlastných skúseností, a vždy sa mi to vrátilo ako ostrý bumerang.
Minule som napríklad pochyboval, že moja 6 ročná dcéra naráta do 9 000 000. Začala ešte pred večerou a pomedzi zahryznutia pokračovala. Počítala s plnou pusou, 456,457,458...
Hovorím jej pri stole: „pekne papaj, s plnou pusou sa nerozpráva a aj tak to nedokážeš".
Odmlčala sa a len čo prehĺtla posledné sústo pokračovala...459...701,702,703...906,907,908...
Pri čísle 999 sa zhlboka nadýchla a spustila 1 milión, 2 milióny, 3 milióny, 4 milióny, 5 miliónov, 6 miliónov, 7 miliónov, 8 miliónov ááá 9 miliónov.
Potom nasledoval hlboký výdych, škodoradostný úsmev a uštipačné slová : "a že nedokážem!".
