Autobus zastaví a oni vstupujú skoro telo na telo, tými istými dverami. Som si skoro istý, že je to láska. Dokonca sa zhodujú aj vo výbere miesta na sedenie. Sadám si opodiaľ, a to tak, aby som ich nestratil z dohľadu. Ani neviem prečo ich pozorujem. Nie sú skoro ničím výnimoční, prosto normálny muž a žena, tvoriaci pár. Je však nedeľa, mesto je skoro prázdne a výber cieľov na sledovanie je obmedzený. Okrem toho sa mi práve hodia ako obraz do soundtracku znejúceho zo slúchadiel môjho prehrávača. Pridávam hlasitosť a nechávam sa masírovať skladbou Kiara od Bonobo. V okamihu sa rozhodnem, že dvojici doprajem ich spoločnú samotu. Odvrátim zrak a cez sklo sledujem, ako sa pohybujú domy a stromy.
Z mesta sa vraciam asi o hodinu. Blížim sa k zastávke autobusu, stoja tam iba dve osoby. Logické. Je nedeľa a mesto je skoro prázdne. Už z diaľky spoznávam toho istého muža a tú istú ženu. Opäť tvoríme jednu rovnakú množinu čakajúcich , no podmnožín je akosi viac. Teda presne o jednu. Ona stojí sama opretá o sklenenú výplň autobusovej zastávky, v rukách zviera kabelku a nedokáže zamaskovať čerstvé slzy. On stojí stranou, pofajčieva a pritom nedokáže zakryť nervozitu, tak si aspoň medzi šlukmi hryzie do spodnej pery.
Zrazu cítim nesúlad obrazu a môjho hudobného podmazu. Blízkosť a láska sa zmenili na neznesiteľnú samotu, ochutenú slanosťou sĺz a tabakom.
Prichádza očakávaný spiatočný autobus. Keď zastaví, on nastúpi prednými dverami, ona tými strednými. On si sadá na miesto za šoférom, ona zostane stáť niekde v strede a celú cestu klopí zrak. Ešte chvíľu ich pozorujem a potom obom doprajem ich samotu. Odvrátim zrak, zvýšim decibely hudby a znova sledujem tie isté bežiace domy a stromy.
Pred hodinou som si bol skoro istý, že to bola láska.
Foto v perexe: zdroj internet; Bonobo - Black Sands
