A tak som videl Rusov s celými rodinami. Mužov so širokými ramenami a so skromnými, ale o to výrečnejšími tetovaniami na pleciach a prsiach, ktoré často vyjadrovali príslušnosť k Bohu, armáde alebo podsvetiu. A na krkoch mali hrubé reťaze s krížom, pili časom overené nemecké pivá a fajčili americké cigarety. Javili sa ako milujúci otcovia, ktorí svojim deťom dovolili naozaj všetko možné aj nemožné, aj keď ich výchovu prenechávali skôr na ich matky. So ženami ich spájalo pravdepodobne silné puto, ktoré symbolizovali masívne obrúčky zo žltého kovu, aj keď skutočné city im na verejnosti neprejavovali. Videl som, že ich peňaženky sa zdali akoby bezodné a pri obchodovaní s pouličnými obchodníkmi skoro nikdy o cene nediskutovali.
Mnohí so svojimi manželkami a deťmi komunikovali po rusky, ale ich potomkovia boli často bilingválni, pričom ich druhým jazykom bola nemčina. Tento jav skutočne vzbudzoval moju pozornosť, túžil som celej veci prísť na koreň, ale nenadobudol som odvahu opýtať sa, pretože predsa len išlo o robustných mužov a nezanedbateľný bol aj ich pôvod a hlavne povesť, ktorá ich predchádza. Tak som sa aspoň ironicky pousmial nad paradoxom dejín, keď ruský otec vyzýval svoju ratolesť pri vyzliekaní z plážového odevu so slovami: Hände hoch!
A videl som aj rodákov, ktorí často deklarovali, že si to prišli užiť, a že na dovolenke si nebudú nič upierať, no pravdepodobne nechceli opustiť ani svoj patriotizmu, pretože popíjali iba pivá a nápoje slovenských výrobcov dovezených priamo z domoviny. V ich rodinách panovala prísna deľba práce, ženy sa starali o jedlo, pitný režim a ošetrovanie opálenej kože členov rodiny, kým otcovia boli poverovaní strážením potomkov a rôznymi hernými funkciami. Držiteľmi peňaženiek boli síce muži, no vždy ich ochotne podávali manželkám, ktoré mali zjavne väčšieho obchodného ducha, často ho využívajúc v handlovaní sa o cene s africkými plážovými obchodníkmi tešiac sa, že nakupujú zaručené kúsky od Versaceho a Vuittona.
A videl som aj Čechov a Poliakov, ktorí si ako vždy užívali svoj pobyt naplno, často dokonca tak, akoby ani neopustili svoje domoviny. Netvorili síce nejakú veľkú reprezentatívnu vzorku, ale ich „vole" a „kurwa" boli aj v tom jazykovom Babylone neprepočuteľné, a ak aj áno, tak ich zaručene prezradili účesy a odevy.
A videl som aj Nemcov, v radoch ktorých je stále možné rozoznať tých, ktorí prežili časť života na východ od železnej opony. Napriek tomu sa však všetci bez rozdielu správali rovnako sebavedomo a dávali najavo, že práve od ich mešcov je závislá aj domáca hostiteľská ekonomika. Práve oni s Rakúšanmi tvorili prevažnú väčšinu klientely podnikov, reštaurácií, krčiem a barov. Plechovkovým pivom a konzervami zjavne pohŕdali, a preto ich kelneri, garsóni a výčapníci hýčkali a prihovárali sa im ich rodným jazykom.
A nedá mi nespomenúť aj fakt, že som videl aj obrovské množstvo Talianov, teda mnoho domácich, ktorí dorazili k morským vlnám z vnútrozemia, aby zarobené peniaze utratili na domácej pôde. V takých momentoch som si položil otázku, či by sme túto možnosť mali aj my Slováci, keby sme vlastnili skutočné slovenské more.
