Isté je, že som sa zmenil. Ešte povedzme pred troma rokmi by som sa nevhodne uškŕňal nad slzami mojej manželky, ktoré jej vždy vyhŕkli napríklad pri sledovaní dojemného filmu, alebo čítanej knihe. Následne by som posmešne analyzoval ženské emócie a silácky by som si dokazoval vnútornú vôľu podobným prejavom odolávať. Hral by som sa na skutočného chlapa, ktorý neplače a už vôbec nie nad emóciami, ktoré prezentuje televízia, považujúc ich za umelé, prázdne, iracionálne, hrané a nereálne. Niežeby som bol dovtedy necitlivý, len s dojímaním a slzami mi to nejako nešlo.
No zrazu som sa začal prichytávať pri zovieraní hrdla, pocitoch ľútosti a dojatia zároveň, slzné kanáliky sa od suchého napínania postupne zavodňovali slzami. Postupne som zisťoval, že ma dojímajú niektoré televízne momenty, literárny svet, reálne zážitky a udalosti. Dojímal ma napríklad prírodopisný film, ktorý dokazoval silu prírody, napísané skutočné osudy ľudí, ktoré prezentovali silu človeka, športové úspechy jednotlivcov a kolektívov, ktoré vyzdvihovali dokonalosť ľudského tela, médiami prezentované vedecké pokroky, ktoré potvrdzujú dokonalosť ľudského umu.
No a tak sa mi stane, že keď vystúpim hoci aj na malý kopček v teréne a rozhliadnem sa do okolia, som dojatý; keď ma moje dcéry prekvapia krásnymi prejavmi múdrej detskej duše, som dojatý; keď sledujem v televízií rýchlosť Usaina Bolta, som dojatý; keď počujem dobrú hudbu, som dojatý a zároveň obsypaný husou kožou. Dojímajú ma zachránené deti v hniezdach záchrany, postup slovenských futbalistov na MS, Almodóvarove filmy, Márquezove knihy, sila mojej rodiny, medzinárodné úspechy slovenského dokumentárneho filmu, spomienky na starého otca a rôzne iné dojemné veci.
Potvrdenie mojej teórie o dokončení môjho človečenstva sa udialo počas poslednej štedrovečernej večere. Moja mladá rodinka sedí za vianočným stolom, ja ako „hlava rodiny" hovorím pár slov, pričom bilancujem rok a želám celej rodine šťastie a zdravie v roku novom. Láskyplné pohľady mojich dvoch ratolestí (samozrejme aj manželky), v ktorých sa odrážali malé plamienky šťastia a očakávania boli také dojemné, že mi zovrelo hrdlo, do očí sa mi natlačili slzy a ja neschopný pokračovať som právo predriekať vianočnú modlitbu preniesol na deväťročnú dcéru.
