No netušil som, že starý otec bol niekedy na tých miestach. Bohužiaľ sa ho na to už ani nemôžem opýtať. O svojich zážitkoch síce rozprával veľa, ale jeho spomienky skôr smerovali k vojne, ktorej sa ako mládenec musel zúčastniť. A potom často spomínal na povojnové roky a množstvo kúpeľných liečení, ktoré musel kvôli svojmu poškodenému zdraviu absolvovať.
Často pri svojom spomínaní inklinoval k smutnejším spomienkam, poukazujúc tak na horšie časy, aby nám dal najavo, že my sa máme oveľa lepšie. Tak spomínal na roky, keď už ako 15 ročný robil sluhu u bohatšieho gazdu, ako spával v maštali medzi dobytkom ako Jezuliatko. O tom ako narukoval, o tom ako bojoval, o tom ako sa zachraňoval, o tom ako sa vrátil, založil si rodinu, o tom ako stratil prvorodeného, o tom ako začal trpieť bolesťami a o tom ako sa chlieb ťažko dorábal. Mohol som sa ho opýtať aj na jeho zážitky z dobrých časov, ale nejako na to nebolo času. Tie zostali niekde v jeho duši. Keď aj vypustil nejakú úsmevnú príhodu, vždy išlo len dobrý koniec niečoho zlého.
Pritom sme mohli sedieť v strede dvora pod starou hruškou, a on mohol prstom ukazovať na fotografie a rozprávať: „ vidíš to je Téryho chata najvyššie položená celoročne otvorená chata vo Vysokých Tatrách, pri Piatich Spišských plesách, aha a za ňou je Prostredný hrot, a tento tu už neviem ako sa volá, pozrieme sa potom na mape".
„A tu som bol asi cez ROH v Hornom Smokovci, myslím, že to bola niekedy zotavovňa Partizán. Vidíš a toto tu naľavo je Slavkovský štít, v strede Prostredný hrot a úplne vpravo sa už črtá Lomničák".
"No a toto je Tatranská Lomnica, tiež krásne miesto", povedal by.
„A tu som sa možno prvýkrát v živote viezol lanovkou. To je lanovka na Chleb v Malej Fatre". A potom by sa opýtal: „Sedel si už v lanovke synak?".Ja by som odpovedal: „ Áno starý otec, a prvýkrát tiež práve v tejto na Chleb". „Nebál si sa?", spýtal by sa. Ja by som prikývol a on by súhlasne konštatoval, „veď aj ja, synak, veď aj ja".
„No ukáž, čo si ešte našiel?". Podal by som mu do roztrasených rúk ďalšiu pohľadnicu.
„Aha to je Oravská priehrada, to je veľké dielo synak, však to ti je ako more."
A ja by som opäť prikývol a dal by som mu za pravdu, a to hlavne z úcty k staršiemu človeku a jeho spomienkam.
