Ak vladára „vyzdvihne priazeň vlastných spoluobčanov, takýto vladár sa dá nazvať občianskym. Na získanie svojho postavenia nepotrebuje vynaložiť všetky svoje schopnosti, ani šťastena nemusí byť celkom na jeho strane. Skôr mu k nemu pomôže vydarený prefíkaný kúsok. Ako som teda povedal, na vladársky stolec v tomto prípade človeka vyzdvihuje alebo priazeň ľudu, alebo priazeň mocných".
„Kto sa stane vladárom z priazne ľudu, musí si uchovať jeho priateľstvo. Malo by to byť ľahké, lebo ľud nechce nič, len nebyť utláčaný. Kto sa však stane vladárom ako nástroj mocných proti ľudu, musí sa predovšetkým usilovať získať si ľud, a nebude mu to ťažké, ak si ho zoberie pod ochranu".
Ak má ľud strach, vladár má pár riešení:
„raz utíši poddaných nádejou, že bieda nebude mať dlhé trvanie, inokedy vyvolá strach z nepriateľovej krutosti, alebo sa šikovne zbaví najsmelších".
Niccolo mi do čítania stále niečo mrmle, preto zdvíham zrak z čítaného textu a zachytávam jeho myšlienky sluchom.
Rozumej hovorí: „ vladár nemôže dodržiavať všetky zásady, na základe ktorých sa ľudia bežne posudzujú ako dobrí ...musí byť teda bytostne pripravený obrátiť sa ta, kade vanú vetry a kam sa zvrtne osud...a opakujem, podľa možnosti sa má držať dobra, no v prípade nutnosti musí dokázať prejsť k zlu...... nech vyzerá podľa reči a vzhľadu plný súcitu, oddanosti, čestnosti, ľudskosti, nábožnosti...najdôležitejší zo všetkého je pritom zbožný výzor, lebo ľudia posudzujú vo všeobecnosti skôr z videnia ako podľa skutkov".
Hľadím na neho s otvorenými ústami, plný prekvapenia. Veď všetko to čo my doma na svojich vladároch odsudzujeme, Niccolo považuje za základné princípy jeho politického videnia.
Potom pridáva ešte pár úderných viet o tom, že vladár musí použiť všetky prostriedky, ktoré slúžia k cieľu, ktoré sú oprávnené bez ohľadu na morálku, že štátnik musí jednať rýchlo a rázne, bezohľadne a ak nestačia zákony často je potrebné použiť aj násilie.
Kým úplne zalomil, ešte som raz narýchlo nazrel do je poznámok, v budúcnosti isto známeho diela a rýchlym čítaním narážam na myšlienky o ministroch silného štátnika:
„vladár si musí zabezpečiť statočnosť ministra tým, že mu bude vzdávať česť, ktorá mu patrí, urobí ho bohatým, zaviaže si ho, urobí ho účastným na poctách a hodnostiach".
Som znechutený z čítaného a počutého, hnevám sa na jeho pravdivé videnie našej politickej reality, opúšťam krčmu a zanechávam v nej spoločensky unaveného, ale pravdu hovoriaceho Taliana.
