Späť však k téme. V 90. rokoch 20. storočia som sa začal vážnejšie zamýšľať nad svojou budúcnosťou, nad smerovaním mojej profesionálnej kariéry, založením rodiny, zabezpečením bývania, prosto získaním nejakého štandardu životných istôt, ktoré nutne musia predchádzať príchodu potomkov. No vnímajúc politickú a ekonomickú realitu pred rokom 1998, ktorú charakterizovala medzinárodná izolácia, rýchle kreovanie vrstvy slovenských zbohatlíkov, politická nestabilita, krachujúce podniky a zvyšujúca sa nezamestnanosť som pochopil, že k naplneniu týchto obyčajných ľudských cieľov bude viesť ťažká cesta. Aj preto som v roku 1998 volil zmenu. Povolebný vývoj zrodil vládu, ktorá si uvedomovala potrebu ekonomických reforiem, s ktorými v tej dobe možno súhlasil ako poslanec SDĽ aj terajší pán premiér. Aj keď sa na moci podieľali aj ľavicové strany, riešenia exekutívy vyznievali viac pravicovo. Už čisto pravicová vláda po parlamentných voľbách v roku 2002 v reformách pokračovala. Tieto reformy boli naozaj bolestné, a ja ako presvedčený ľavičiar by som ich mal a priori odmietať, ale paradoxne práve pravicová vláda začala napomáhať aj mojim životným cieľom. Nie, byt som zadarmo nedostal, ale konečne som si ho mohol z môjho platu dovoliť. Síce ani teraz som nemal dostatočnú hotovosť, ale aspoň mi stále silnejúca koruna v peňaženke dovolila vôbec pomýšľať nad dostupnejším hypotekárnym úverom. Po zavedení novej daňovej reformy mi aj po zaplatení mesačnej splátky hypotéky zostalo viac peňazí na nákup potravín a zabezpečenie života pre celú rodinu. Dokonca sme sa s manželkou rozhodli pre druhé dieťa. A aj napriek tomu, že sa naša rodina rozrástla a my sme splácali hypotéku, bolo nám umožnené zabezpečiť si z našich platov prilepšenú dôchodcovskú budúcnosť. Samozrejme, že to neboli úplne ideálne riešenia, ale aspoň sa naša životná úroveň zlepšila, čo ma prakticky prinútilo vytriezvieť z ľavicových myšlienok. Aj keď tieto myšlienky nie sú úplne naivným ideálom, len na to všetko treba najskôr mať dostatok finančných zdrojov, pretože ľavicové riešenia v ekonomike sú veľmi nákladné. Priznajme si, že na Slovensku na to stále nemáme a ani nedisponujeme naozaj skutočnou ľavicou. Síce sme presviedčaní, že najsilnejšia vládna strana ňou je, no mne sa to nejako nechce veriť. Dôvodom na toto moje tvrdenie je aj to, že poprední predstavitelia tejto strany, niektorí jej ministri a aj sponzori patria do skupiny ekonomicky silných slovenských veľkopodnikateľov, ktorým s určitosťou ide o všetko možné, len nie o sociálny štát.
Aj preto mám pocit, že aj v nasledujúcich voľbách ma okolnosti prinútia voliť pravicu.
Ľavičiar nútený voliť pravicu
Už po svojom politickom a názorovom prebudení som inklinoval k ľavici. Vždy mi boli bližšie ľavicové riešenia spoločenských a ekonomických problémov, ľavicový pohľad na problematiku ľudských práv a na ekologické témy. Nikdy som však netúžil po návrate starých časov, nikdy som nebažil po komunizme, v týchto otázkach som mal aj vďaka historickému vzdelaniu vždy jasno. Bol som však toho názoru, že aj Slovensko by sa malo vydať cestou sociálnej demokracie európskeho typu, vidiac ideál hlavne v severskom type sociálneho štátu (tzv. welfare state). Moja ľavicová inklinácia možno vychádzala aj z môjho rodinného pôvodu, lebo podobne ako pán premiér Fico pochádzam z robotnícko-roľníckej rodiny, čo si však na Slovensku môže povedať skoro každý druhý občan. No bohužiaľ za posledných 20 rokov na Slovensku nevznikla žiadna regulérna strana sociálno-demokratického typu, aj keď s týmto tvrdením by predstavitelia SMERu nesúhlasili.
