Pred vianočnými sviatkami cestujeme s manželkou v MHD a sadáme si na dvojmiestne sedadlo. Na najbližšej zastávke nastupuje staršia pani, jednoznačne dôchodkyňa, ktorej robí problém aj zdolanie schodov. Automaticky sa postavím a usádzam staršiu pani vedľa mojej manželky. Pani poďakuje a okamžite po usadnutí hovorí niečo mojej polovičke. Pochopil som, že hovorí o mne. Aj napriek hluku autobusu som započul jej otázku : „ To je Váš partner?
„Áno", odpovedala moja manželka.
„Ale však mohol sedieť, keď ste takto dvaja", pokračuje pani.
„Však on to ustojí", usmievajúc sa na mňa odpovedá manželka.
Potom stará pani pokračuje v klebetení, ale ja už rozhovor kvôli hlučnosti dopravného prostriedku a jej sprisahaneckého šeptaniu nepočujem.
Keď vystúpime pýtam sa manželky, o čom sa celú cestu rozprávali. Ona mi rozpovie až absurdný príbeh o tom, ako sa na moje miesto pustená dôchodkyňa vysťažovala, že pred rokom utrpela v autobuse zranenie, konkrétne zlomeninu dvoch prstov na chodidle. Príčinou bola práve hádka dôchodcov a študentov o miesta v autobuse. Konflikt vraj nechcene spôsobil samotný vodič, ktorý vidiac, že dôchodcovia držiac sa madiel a tyčí ledva cestu mestskými ulicami ustoja a mladé osadenstvo si pokojne sedí, zastavil a odmietol pokračovať v ceste, kým sa stav obsadenia sedadiel v autobuse nezmení v prospech starších cestujúcich. Na pôde autobusu vznikla hádka, ktorá skončila strkanicou dvoch táborov, pričom táto konkrétna pani, pravdepodobne trpiaca už aj rednutím kostí, utrpela zranenie. Na chodidlo jej v zápale boja dupol mladý vysokoškolské vzdelanie získavajúci junec a ona utrpela zlomeninu dvoch prstov. Takže teraz, vážiac si bezkonfliktné uvoľnenie miesta v preplnenom autobuse, sa počas krátkej spoločnej cesty poďakovala úctivo mne a zároveň pochválila moje konanie mojej manželke.
Nedávno som cestoval tentoraz diaľkovou linkou. Bolo štvrtkové januárové chladné ráno. Cestujúci sú prevažne vysokoškolskí študenti cestujúci z univerzitného mesta domov do svojho trvalého bydliska. Zobudili sa možno pol hodinu pred odchodom autobusu a asi preto chcú byť čo najskôr v jeho útrobách, aby mohli doplniť chýbajúci spánok. V hlúčiku tlačiacich sa však zahliadnem aj starú babičku s dámskym doprovodom. Pravdepodobne cestujú z lekárskeho vyšetrenia. Nastupujúci dav ich stále viac vytláča na svoj okraj. Mládež využíva aj brnenie svojich cestovných tašiek a batohov. Nedá mi to, a keď som na rade ja, zapriem sa pevne o zem a ponúknem dvojicu, aby nastúpila predo mnou. Poďakujú a tetuška aj napriek pomoci doprovodu s ťažkosťami vystupuje do dopravného prostriedku. Usadia sa a ja si o chvíľu sadám o dve sedadlá za nimi, pričom si vypočujem krátku pochvalu na moju osobu.
„To bolo milé, že nás ten chlapec pustil".
Pochvala ma samozrejme potešila a to hneď z dvoch dôvodov. Po prvé, že ma nazvali chlapcom, hoci mám už pár rokov po tridsiatke a som otcom dvoch detí a aj preto, že ich moje gesto pravdepodobne úprimne potešilo. Potom sledujúc míňajúce sa stromy popri ceste som sa zamyslel nad absenciou slušnosti, spomenúc si aj na príbeh prerozprávaný babičkou s polámanými prstami. Je zaujímavé, že ľudí prekvapia takéto pre mňa obyčajné prejavy úcty a slušnosti.
Pýtam sa sám seba: To naozaj je niečo podobné už výnimočnosť? Je to naozaj niečo tak výnimočné, že to hlavne starších ľudí takto prekvapuje a udivuje? Na druhý deň sa moje čudovanie potvrdilo. Nastupujem do tentoraz mestského hromadného dopravného prostriedku a za mojim chrbtom sa vehementne tlačia dvaja pubertiaci. Jeden z nich predtým ešte použijúc hanlivé pomenovanie ženského pohlavného orgánu zahlási: „Dúfam, že si sadnem".
Započujúc to, zabúdam na svoju slušnosť, otočím sa a hovorím: „Hlavne, aby si sa z toho neposral!".
