Neviem sa celkom rozhýbať, telo si aj praje vodné schladenie, trocha si ponaťahovať svaly, ale hlava, hlava tá má trocha problém. Nenazýval by som to úplne komplexom, no po zime a jari nie som úplne spokojný so svojim telom (teda hlava nie je spokojná so svojim telom).
Že prečo? Koža sa predsa len 10 mesiacov skrývala po miestnostiach. Keď sa opáli tak len na miestach, ktoré ostanú odhalené pri pohybe vonku, teda krk, tvár, ruky ale iba po krátke rukávy tričiek a košieľ, a nohy od kolien dole. Kým sa prvý krát opálim ako celý človek, ostatní, hlavne mladí a na slnku pracujúci, sú už krásne bronzoví. Ďalším problémom je postavička, tá už tiež nie je ako za postpubertálnych čias, atletická postava dala môjmu telu zbohom už pred pár rokmi. Je preto na mieste, že mám trocha ostych vstúpiť takto medzi opálené, bronzové, vyšportované, mladé telá.
Prišiel čas. Obsadzujeme si vhodný flek, rozťahujeme deky a decká sa už zbavujú zvrškov, moja polovička sa pridáva. Pohľadom mi naznačuje, že aj ja by som mal, no ja sa musím ešte trocha porozhliadať. Či sa niekto nepozerá, som trocha hanblivý, na vine je ako som už písal konflikt hlavy a tela. A potom do celej problematiky vstupuje ešte faktor: „Kto ma tu všetko pozná?". Okolo sa môže nachádzať plno známych, s ktorými sa v priebehu roka predsa len stretávam oblečený a často sa pri tom snažím svoje telesné nedostatky skrývať. Teraz všetka moja snaha môže vyjsť navnivoč a ja ich pohľadom len tak vystavím moje polonahé telo.
Dobre, nikto nesliedi a nevidím ani žiadny známy ksicht. Prvé vyzúvam plážové šľapky, potom tričko, stiahnem brucho a trocha vystrčím hrudník, hlavné je stáť s vystrčeným hrudníkom a chodiť vzpriamene. Nakoniec zostávam iba tak v plavkách, radšej si ešte sadnem a chvíľu sedím s kolenami pod bradou. Rozhliadam sa po dekách a osuškách, porovnávam. Potrebujem objekt, ktorý je telesne na tom horšie ako ja. Zatiaľ vo svojom hľadáčiku objavujem len samé dokonalé telá, všade len vysolárkované slečinky a chlapíci hrajúci všetkými svalmi. Vyšportované telá mládencov so vzorom korytnačieho pancieru na plochých bruchách mi tiež sebavedomie nezvyšujú. Moja korytnačka, ktorú nosím na bruchu sa vyznačuje skôr oblosťou, ako kresbou. Do prčic, hovorím si, to musia byť asi všetko športovci, asi tu majú nejaké športové zápolenie alebo sústredenie.
No, ale zrazu sa začínajú objavovať aj obyčajní ľudia (nemyslím Matoviča a spol.), mamičky na materskej, ktorých oblinky ešte pripomínajú ich posledné tehotenstvo, mladé slečinky, ktorých zadočky predbehli ich vek o dobrých 20 rokov a preto sa od pása dole zahaľujú do bedrových šatiek s najrôznejším vzormi, ďalej tzv. nosiči melónov, ktorí akoby niesli tieto obrovské plody pod pazuchami, obyčajní muži s cigaretovými škatuľkami a zapaľovačom za gumou na plavkách, samostatnou kapitolou sú milovníci piva, tým musím aj ja pripadať ako atlét, usmievam sa sám pre seba.
Ďalej si všímam, že aj pokérkovaných je nejako viac, ako po minulé roky. Niektorí jedinci sú „vylepšení" kérkami aj na tých najnemožnejších miestach svojho tela. Povedal by som, že kúpalisko je územie s najväčšou hustotou pokérkovaných ľudí na m². Stretnete sa tu so všelijakými obrázkami od nevydarených srdiečok tetovaných asi klincom niekde v base, cez gýčovité delfíny a čínske znaky predstavujúce bambusové výhonky, až po skutočné umelecké diela. Samostatnú kapitolu tvorí niekoľko holohlavých náckov, ktorí sa na celý život vyzdobili skrytými svastikami a všelijakými hlúposťami súvisiacimi s germánstvom.
No a potom tu je ešte množstvo podľa tričiek opálených, zopár bielych sťa albíni, niekoľko desiatok starších ľudí, dosť veľa už obéznych detí, ako hovorím, úplne obyčajní ľudia. Po videnom prieskume strácam svoj ostych a sebavedomejšie sa zdvíham z ležadla a hovorím si v duchu, že stačí stiahnuť brucho, vypnúť hruď a všímať si len obyčajných ľudí.
