Žijem v kanadskom Vancouveri. Som správcom portálu o Slovákoch žijúcich v Britskej Kolumbii.Vydávam časopis Slovo z Britskej Kolumbie, ktorý uverejňuje články zamerané na pozitívne stránky emigrantského života, na skúsenosti, ktoré inšpirujú, na kooperáciu a na to, čo máme spoločné.Zaujímam sa tiež o históriu slovenských komunít v zahraničí, hlavne v Britskej Kolumbii, kde žijem viac ako 30 rokov.Moju kontaktnú informáciu nájdete v tiráži časopisu Slovo z Britskej Kolumbie.Jožo Starosta Zoznam autorových rubrík: Úvahy o živote, Čo skrýva “zaprášená krabica”, Zo života v Britskej Kolumbii, Súkromné
Rabbi Lord Jonathan Sacks, narodený r.1948, je britský rabín, náboženský vodca, filozof, autor viac ako 25 kníh a morálny hlas súčasnosti. Nedávno získal titul laureát 2016 Templeton Prize. Od r.1991 do r.2013 bol Hlavným rabínom
Môj vnuk, Nicholas (20), je členom mužského speváckeho zboru Choir Leoni vo Vancouveri, ktorý je najznámejším mužským speváckym zborom v Britskej Kolumbii a možno aj v celej Kanade. Nicholas nás pozval na ich vianočný koncert, ktorý mal názov „All is calm“ (všade je ticho, kľud,pokoj). Minulý piatok vo vancouverskom „Playhouse“ z hrdiel viac ako 50 mužov zaznievali anglické, francúzske a nemecké vianočné piesne, ktoré návštevníkom vo vypredanom hľadisku priblížili skutočnú históriu Vianoc zpred 100 rokov, kedy protisebe bojujúci britskí a nemeckí vojaci vyšli zo svojich zákopov a stretli sa, bez zbraní, na území „nikoho“. Koncert “All is calm” bol úžasný, provokujúci, inšpiračný, smutný ... Pokoj, mier, porozumenie medzi znepriatelenými bojujúcimi stranami boli jeho nosnou témou ...
30. septembra 2014, v rámci svojej návštevy českých komunít v Kanade, prišiel medzi českých veriacich vo Vancouveri Otec biskup Václav Malý. V slovenskom kostole sv. Cyrila a Metoda v New Westminsteri slúžil pre nich o 18:00 svätú omšu spolu s českým kňazom Otcom Liborom, ktorý pána biskupa sprevádzal naprieč Kanadou a so slovenským kňazom Otcom Jurajom, správcom farnosti sv. Cyrila a Metoda v New Westminsteri. Svätej omše aj následnej besedy v hale sa zúčastnili aj viacerí členovia slovenskej farnosti.
Denne robíme množstvo rozhodnutí. Koľko? Ťažko vyčísliť. Ráno vstanem z postele – pred siedmou, po siedmej? Naraňajkujem sa alebo nie? Uvoľním miesto v autobuse alebo nie? Pošlem text? Odpoviem email? Zapnem tv? Vypnem tv? Zdvihnem papier na chodníku? Sadnem si, postavím sa? Prečítam, neprečítam? Zavolám, nezavolám? Pozdravím, nepozdravím? Zapálim si cigaretu, nezapálim? Zahrám sa s deťmi, nezahrám? Spravím si čas, nespravím? Stíšim sa, nestíšim? Poviem, nepoviem? Odpustím, neodpustím? Podporím, nepodporím? Všimnem si, nevšimnem? Postupnosť takýchto rozhodovaní nemá konca-kraja.Takéto mikro-rozhodnutia robíme každú sekundu počas bdelého stavu. Niektoré robíme vedome, iné podvedome, zo zvyku.
Píše sa 1.júl 2012. 1.júla 2012 bol Deň Kanady, kedy Kanaďania oslávili 145 rokov od jej založenia. Všetci? Nie. Sú aj takí pôvodní obyvatelia, ktorých ľudovo nazývame indiánmi, ktorí sa na tento sviatok pozerajú „nakrivo“ – považujú ho za výročie svojej porážky, za výročie okupácie. Považujú za nespravodlivosť spôsob, akým vláda bielych prevzala kontrolu nad územiami Kanady. Mnohí „bieli“ zase považujú za nespravodlivé, že indiáni majú viaceré výhody, na ktoré ostatní nemajú nárok. Kde je spravodlivosť?
Po akom živote túžime? Je jednoduché a pohodlné nechať ďalší týždeň, mesiac, rok uplynúť bez toho, aby sme sa zamysleli nad skutočným cieľom nášho života a nad tým, ako máme žiť, aby sme tento cieľ dosiahli. Je zarážajúce, že dokážeme stráviť viac času plánovaním dvojtýždňovej dovolenky ako nad celoživotným plánom. Od tohoto okamžiku, od tohoto momentu, náš život sa môže uberať po mnohých možných rozdielnych cestách. Naše talenty, schopnosti, personalita, vzťahy nám umožňujú prežiť náš život jedným z mnohých možných spôsobov, a to sa týka ako nášho osobného, tak i profesionálneho života. Ale pozor, každý z možných spôsobov života, každé rozhodnutie, v každom okamžiku, nás bude niečo stáť. Prinesie nám niečo krásneho, ale niečoho sa budeme musieť vzdať. Každý z nás je osobne zodpovedný (a je to možno prekvapivé si uvedomiť) za život, ktorý žije práve dnes, čokoľvek sa nám na ňom páči či nepáči. Na druhej strane je povzbudzujúce si uvedomiť, že o rok, o mesiac, zajtra ba v nasledujúcej chvíli, náš život môže byť iný, lepší. Necíťme sa obeťami okolia, okolností, vlády, kultúry, médií.
Slovenský jezuita, Fr. Ján Spručanský, býval v Port Moody začiatkom 50-tych rokov minulého storočia. Pracoval medzi miestnymi Slovákmi. O svojej práci píše takto: „Slováci sú hodne roztratení po týchto veľkých mestách (Vancouver, New Westminster) ... trochu viac jednotnosti by im nezaškodilo ... s pomocou Božou sa mi zaiste podarí niečo vykonať ... začiatky sú všade ťažké a Slovákov je tu dosť, nuž aj nádejí ... Prečo o tom píšem? Port Moody bolo to malé mestečko, založené v r.1913, s piatimi obchodmi so zmiešaným tovarom a jedným policajtom. Po takmer 60 rokoch od písomného záznamu Fr. Sprušanského sa nielen Port Moody stalo moderným predmestím Vancouveru, ale aj vyše 200 Slovákov spolu s inými kanadskými spoluobčanmi mali možnosť zažiť niečo nezvyčajné. V Port Moody zaznel Starosloviensky Otče Náš v prednese severo-vancouverského speváckeho zboru Great Moravia a folklórna skupina Slávik predviedla ako vyzerala typická slovenská svadba. Ale pekne poporiadku ...
Niekedy zo „zaprášenej krabice“ vypadne skvost. Stalo sa tak i nedávno. V jednej krabici, ktorú priniesol neznámy darca, som našiel Kalendár Jednoty z r.1915. Menom Jednota sa obyčajne tu, na severoamerickom kontinente, v slovenských emigrantských kruhoch, rozumie 1.Slovenská Katolícka Jednota v Spojených štátoch a v Kanade. Kalendáre ma vždy fascinovali. Hlavne tie staré. Ako dieťa som rád prevracal zažlknuté stránky starých časopisov, (“Zo Slovenských misií”) a kalendárov (Pútnik Svätovojtešský), ktoré som našiel na povale. Postupom času ich bolo na povale čoraz menej lebo ako sa 40. roky menili na 50. roky, tak postupne narastal strach mojich rodičov z toho, že niekto cudzí môže tieto staré výtlačky nájsť a v čase tvrdého stalinizmu si ich vysvetlovať na základe oficiálnej propagandy.
