Tlak

Spomínam na svoju ženu a našu dcérku. Celkom ostro ich vidím na chodníku. Ako Eva dvíha dcérku a ona sa usmieva, kýva mi do fotoaparátu. Lenivý slnečný deň. Spomienky sa tratia. Znova sa vracajú slová z obrazovky. Hlásateľka sa usmieva, najhoršie má za sebou. Cítim, že dochádza vzduch. Zvuk. Chýba mi zvuk a naozaj dochádza kyslík. Kyslík. Dôležitá súčasť organizmu. Spomínam na dcérku. Ako mi prikyvovala, keď som jej to vysvetľoval. Tlak a výšku, vzduch. Už nemôžem dýchať ale som pokojný. Viem, že keď spanikárim urobím viac škody. Nechcem. Som cvičený. Aspoň si to myslím. Pľúca sa sťahujú. V hrudi mám veľký balón. Nemôžem ďalej. Preberiem sa. Som spotený a unavený. Pozriem cez okrúhle okienko von. Dlhé krídlo sa mierne kýva. Klapky ohnutú dole odhaľujú tlakové hadice. Pod krídlom sú modré oblaky. Keď na ne pozerám, zdá sa mi nepravdepodobné, aby niekoho udržali. Myslím tým oblaky. Musím si uvolniť kravatu. Dýcham zhlboka. Pozriem na hodinky. O chvíľu budeme pristávať. Cestujúci vedľa drieme. Chvíľu sme sa rozprávali o tom, ako stratil prácu. Začínam sa preberať. Po dlhom lete mám stŕpnuté nohy. Akoby som mal na nich ťažké závažia. Neviem prečo. Možno by som mal zájsť na toaletu. Radšej nie, už budeme pristávať. Tak sedím a čakám. Pristáli sme hladko. Len čo sa kolesá dotkli dráhy, pocítil som, že sa teším. Chýbali mi moje ženy. Bol som preč mesiac a už som sa nevedel dočkať. Zložité myšlienky odplávali preč a ja plný energie som sa pripravil na stretnutie. Sme konečne dole. „Ahoj, miláčik,“ šeptám jej do ucha. Potom zoberiem dcérku na ruky a takisto ju pobozkám. Od začiatku som zavalený jej štebotom a výkresom s obrázkami. Snažím sa venovať svojmu dievčatku, aby nezhasla jej hviezda. „Aký bol let?“ „Hrozný, ale prežil som. Vôbec som sa nevyspal.“ „Obzeral si letušky, čo?“ „Tak akosi.“ „A toto je lietadlo,“ švitorí moja maličká. „Veľmi pekné,“ chválim ju a s každou pochvalou jej dávam pusu na okrúhle líčka. „A toto sú oblaky,“ ukazuje prstíkom. „Aj tie sú veľmi pekné,“ objímam ju a bozkám na druhú líčko. „Urobím vám fotku,“ hovorí natešená Eva. Odstúpi sa a vytiahne fotoaparát. Chvíľu ho nastavuje, prekladá si kabelu na plece aby jej nezavadzala. Snaží sa nájsť najlepší uhol. „Pozri, mamička nám urobí fotku,“ hovorím dcérke a ukazujem rukou. Eva sa mierne nahne, na sebe má kabát, ktorý sme kúpili na jar. Ešte som jej nestihol povedať ako veľmi ju milujem, ako mi chýbala. Blesk oslepí moje oči a všetko mizne. Čakáme na batožinu pri striebornom páse. Držím na rukách moju hviezdičku a cítim ako ma Eva objíma okolo pása. Niečo hovorí ale ja zrazu cítim ako mi uniká kyslík. Prekliaty kyslík. Nenechávam na sebe nič poznať. Potom mi napadne. Ako dlho vydržíš byť mŕtvy? „Počúvaš ma?“ „Samozrejme,“ odvetím, položím hviezdičku na zem a zoberiem kufor. Hviezdička sa domáha svojich darčekov. Pozerám Eve do očí a vidím iba nezmyselný chlad. Chcem jej povedať o svojom dlhu ale zrazu je medzi nami stena. „Ako na to reagoval Hans?“ Sme opäť pri práci. Ale nech je to už vonku. „Myslí, si že na to nestačíme,“ hovorím a zamyslene miešam lyžičkou kávu. „Vysvetlil si mu to?“ „Niekoľkokrát,“ prisvedčím som. „Prečo je taký tvrdohlavý?“ Pozriem na Evu. Neviem koho myslela. Ja som tvrdohlavý? „Vieš, pokiaľ založíš úspešnú firmu, potom očakávaš niečo podobné všade.“ „Nezaujíma ho, že je v inej krajine?“ „Hranice sa naoko rýchlo stierajú.“ Pozriem na dcérku. Už dojedla zmrzlinový pohár. „Mali by sme ísť,“ navrhne Eva. Súhlasím. Už aby sme boli doma. Spomeniem si. „Dočerta, adresár,“ zamrmlem. „Ako?“ „Zabudol som si adresár,“ hovorím rýchlo. „Nemôžeme ísť?“ pýta sa Eva. „Nie. Je to dôležité. Musím si zavolať. Prepáč.“ Dám jej bozk na čelo a odchádzam si zavolať. Zapnem mobilný telefón. Po niekoľkých zvoneniach sa mi vypne. Baterka. Rozmýšľam, kde nájdem telefón. Stojím a obzerám sa ale akoby sa tu niečo zmenilo. Neviem si spomenúť odkiaľ sme prišli. Je tu množstvo ľudí s kuframi a cestovnými taškami. Vidím terminál. Potom kaviareň, kde sme sedeli. Pohnem sa smerom k terminálu. Začínam byť nervózny. „Potrebujem si zavolať,“ hovorím. „Týmto smerom sú telefóny,“ ukazuje zamestnankyňa letiska. Pustím sa teda opačne. Teraz už viem, že na ceste domov havarujeme. Som vyrovnaný, triezvy a chladný. Nevidím zohavené telá, ale cítim bolesť, nasladlý pach krvi, pokrčený kov. Nemôžeme preč. Viem, že už nemôžeme preč. Kráčam a myslím na rôzne veci. Spomienky sa miešajú s prácou a nezmyselnými vecami, ktoré mi zrazu zavadzajú. Vidím ich v kaviarni. Sedia úplne na krajnom stole, aby som ich našiel. Milujem Evu. Zrýchlim krok. „Kde si bol tak dlho?“ Spýta sa Eva, bez výčitky bez hnevu. Iba strach. Všadeprítomný strach. „Ako dlho?“ „Takmer hodinu.“ "Hodinu? Bol som preč hodinu?“ Namiesto odpovede ma Eva objíme. Neviem o čom to hovorí. Určite nie hodinu. Predsa som našiel ten telefón, zavolal do hotela. Potom Hansovy. Niekoho som počul, vraveli, že ho našli prechádzať sa pri lietadle, ale to je samozrejme blbosť. Počítal tam čísla, kilometre, dĺžku lietadla. Nemal pri sebe doklady, nevedel povedať nič čo by dávalo zmysel. Iba rozprával čísla. Pozerám Eve do očí. Musím jej to povedať. Také veci sa hovoria manželke. „Musím ju odniesť na toaletu,“ riekne ustarostene Eva. Prikývnem. „Počkám vás tu a pôjdeme.“ Odchádzajú niekam preč a strácajú sa mi z dohľadu. Zostávam sám. Teraz sa neviem rozhodnúť, či to povedať alebo nie. Mám strach. Sedím na stoličke. Dostanem chuť na alkohol. Strašnú chuť. Vstanem, idem k baru a čakám na čašníčku. Chrbtom ku mne sedí rozložitý chlapík a niečo rozpráva. Prichádza čašníčka. „Prosím si slivovicu,“ hovorím a hneď jej aj podávam peniaze. „Všetko?“ „Áno, ďakujem.“ O chvíľu je jeho hlas späť. Rozložitý chlapík vyfukuje dym. Rozpráva niečo o smrti. Podrobnosti nepočujem. Spánok, rozumieš spánok. Úzke cievy. Tak veľmi mi chýba spánok. Začínam byť unavený. Znova sa pýtam čašníčky koľko platím. Trpezlivo opakuje sumu. Dávam jej tučný tringelt. Dostal sa pod tlak, naplnil sa krvou a vybuchol ako balón. Rozumieš, tlak. Zoberiem pohárik do ruky a na jeden šup ho hodím do seba. Cítim, ako mi teplo steká do žalúdka. Príjemné upokojujúce teplo. Chlapík pokračuje v debate, ja odchádzam. „Mal som sen. V lietadle,“ začínam rozprávať. „Vieš, už som sa nevedel dočkať, kedy budem doma.“ Eva ma povzbudila. "Ak sa potrebuješ vyrozprávať.“ „Asi som zaspal. Určite som zaspal,“ pokračujem. „Zdalo sa mi, že nedýcham, ale napriek tomu žijem. Niečo ma tlačilo. Tu na hrudi. Ako vlani na Vianoce, keď mi zomrel otec. Pamätáš? Na hrudi. Stalo sa to na ceste z letiska. Havária. A potom tma.“ Zmĺknem a pozriem na Evu. „Zlé sny,“ prešla mi rukou po tvári. „A sú preč. Iba sny.“ Usmejem sa. Vychádzame von. Eva otvára dvere a sadá si za volant. Zastavujem ju. „Počkaj.“ Nahnevane na mňa pozrie ale nepovie nič. Čaká. „Budem ja,“ navrhnem. „Musíš byť unavený,“ ohradí sa. „Nie. Bude to tak lepšie.“ „Určite?“ „Určite. Ver mi,“ zdržujem. „Dobre, ale pôjdeš opatrne,“ napomína ma. „Nemusíš sa báť. Som v poriadku,“ hovorím pevným hlasom. „No dobre,“ kapituluje. Sadnem si za volant a starostlivo zapnem bezpečnostný pás. Kontrolujem všetky kontrolky, spätné zrkadlá a podobne. „Letelo sa ti dobre?“ spýta sa ma zozadu Eva. Nastavím si zrkadlo tak, aby som videl jej tvár a potom poviem. „Celkom dobre. Až na to, že ma prenasledovali problémy.“ „Pracovné?“ Motor zostal ticho. Dokonca sa ani nepretočil. „Stalo sa niečo?“ „Nie. Už ideme.“ Znova som skúsil otočiť a teraz motor naskočil. Zaradil som jednotku, pozrel do spätného a pomaly pustil spojku. Potom som ubral plyn a vypol motor. „Niečo sa stalo?“ spýta sa Eva. „Viem, že ma zabiješ ale musíme sa vrátiť na letisko.“ Nakoniec som ho našiel. „Sľúbil som vám to.“ „To ste nemuseli. Takéto formálne sľuby nikomu neublížia.“ „Pochopil som.“ „Ale ďakujem. Práve ste zmenili svet.“ Prikývnem, rozmýšľam nad tým ako meníme svet a ponáhľam sa von. „Je to v poriadku?“ spýta sa Eva, len čo som sa jej dotknem. „Už je všetko v poriadku. Poď, musíme ísť.“ Na krátku chvíľu uverím, že to dokážem. Možno zaspím za volantom práve ja. Možno sa objaví čierna diera. Oproti idúce auto dostane šmyk. Kto vie, čo ešte sa môže stať. Ale je to v podstate jedno. Musíme sa dostať domov. Pozriem do spätného zrkadla a vidím Sáru ako sladko spí. Vrátim pohľad na cestu, ktorá je predo mnou a zisťujem, že sa niečo zmenilo. Pozriem na Evu, tá ďalej rozpráva, pozerá cez bočné okno, ústa sa jej pohybujú. Prívesok zavesený na spätnom sa veselo hojdá. Vidím, ako sa na nás rúti nákladné auto, veľká predná kapota, obrovské kolesá. Silný náraz, tlak a potom ticho. Tma. Svetlo. Som niekde vo vode. Plávam. Vznášam sa. Sedím na vozíku. Nohu mám pekne v sadre, na hlave zopár modrín. Pravá ruka ma bolí. Chodba je plná ľudí. Hľadajú správne dvere, posedávajú na laviciach a obzerajú si ostatných. Vidím svoju ženu. Chcem sa rozbehnúť a mám chuť kričať. Doktor stojí vedľa nej a potichu niečo hovorí. Eva sa zrazu rozplače, hľadá v kabelke vreckovku. Potom doktor zoberie jej ruky do svojich a stisne. Odvádza ju do inej miestnosti. Teraz už viem, že sa nenadýchnem.