Dážď...

Čaká ma vyvrcholenie môjho ťažkého obdobia, blížia sa skúšky a možno zo mňa bude vodič. Aké milé :)
Už som dlhšie nepísala, nebolo času, ale akosi ma donútil mail od jednej zlatučkej pani, ktorá ma tu náhodou objavila. Jej reakcia mi priniesla do života trochu slniečka, a povedala som si, že sa musím snažit ešte viac...
Je veľa vecí, o ktorých chcem písať, lebo práve prechádzam veľmi hektickým obdobím. Som v podstate rada, že som už na konci so silami a že som to zatiaľ zvládla celkom úspešne. Zažila som kopec smiešnych okamihov (napr. pri cúvaní sa kuknem z okna a to okno som akosi zabudla otvoriť, tak som do neho narazila v celej svoje nádhere), ale aj smutných chvíľ, keď som myslela, že to všetko vzdám. Chcelo to veľmi veľa sebazaprenia, podpory môjho okolia, premýšľania aj nervov. Ale prekonala som to, a hádam už bude dobre.
Tento blog bol počas tohto všetkého mojou obrovskou úľavou, vykričala som do sveta, ako sa cítim, čo sa mi preháňa hlavou, akí zlí sú ľudia, aké som ja úbožiatko a podobne...
Všetko, čo som doteraz stvárala však malo veľký zmysel pre moje ďalšie fungovanie, pre môj postup nie kvôli niekomu inému, ale kvôli mne. A ja, trdlo, som to pochopila až teraz, keď som sa konečne zastavila. Aké jednoduché... Naozaj nie je dôležité, čo z vás chcú mať ostatný, ale čím chcete byť VY. Vy ste tí, ktorí sú najdôležitejší, len vy môžete zmeniť situáciu, v ktorej ste, len vy! Nikto iný to nespraví za vás pre vaše modré oči, ani preto, že vás má rád. Ten, komu na vás záleží, vám bude držať palce, bude vás povzbudzovať, keď stratíte motiváciu...
Preto držím palce všetkým, ktorí stále váhajú a nemajú odvahu pustiť sa do vecí, ktoré nepoznajú. Chce to veľa odriekania, ale ten pocit potom stojí za to... Veď uvidíme, čo budem hovoriť, ak sa mi zadarí neurobiť skúšky na prvýkrát :D