Som človek, ktorý miluje svojich priateľov, rada relaxujem a pritom ma baví môj hektický život...Som škorpión, a to typický a som na to hrdá...Snažím sa robiť veci dôsledne...Mám rada slnko,festival Pohoda a som šťastná, že život ma má rád... Zoznam autorových rubrík: Vzťahy, Každodenné veci, Názory, Súkromné, Nezaradené
Prišiel v tom najvhodnejšom čase, aký si len mohol vybrať. Ako darček ku štátniciam. Bola som sama, v depkách, a moja šéfka sa už na mňa nemohla pozerať. Do práce som chodila ako duch, nič ma nebavilo a bola som presvedčená, že neexistuje nič na svete, čo by ma vedelo rozosmiať.
Smútila nad hrobom svojho muža. Vzala jej ho rakovina. Plakala tam každý deň, sviečky horeli, srdce bolelo. Prešlo pár mesiacov, kým začala vnímať okolitý svet. Vedľa na hrob chodil deň čo deň starší pán. Tiež smútil. Jeho manželka ho opustila len nedávno. Prežili spolu celý život, a teraz, keď sa mali spoločne tešiť z vnúčat, odišla. Čas plynul a dali sa do reči. Mali toľko spoločného. Samotu, bolesť, smútok. Nikto to nevedel pochopiť lepšie ako oni. O rok šli na cintorín už ruka v ruke. A o ďalší rok už ako manželia. A teraz ich osud opäť ťažko skúša. Rakovina sa opäť objavila v ich životoch. Či zvíťazí, nevie nik.
Vošla do kozmetiky, tvárou jej prešiel tmavý tieň. Ešte si ani nezavesila kabát a slzy jej začali tiecť potokom. Nemocnica. Partner. Náhle komplikácie. Nevie, čo sa deje. Je ďaleko a doktori do telefónu nechcú nič povedať. Strach, neistota, bolesť, prázdno. A slzy tečú...
V práci som prekvapujúco skončila už o druhej. A v piatok, no neuveriteľné. Mojej kolegyni padla tiež, tak sme sa vybrali na jarmok, ktorý sa odohrával asi 10 metrov od nášho pracoviska. Ja naladená na burčiak, ona na kolotoče.
Pondelok..stres, panika..nič nestíham..a potom sa to nejako vyrovná. Keď tu zrazu vojde ku mne do práce známa tvár, trochu vyplašená, s otázkou, koho je ten Opel.
V plnom pracovnom nasadení pípne sms. Katka. Pár rokov sme sa nevideli, len sme si vymenili pár mailov a napísali si vždy, keď jedna z nás mala nejaký sviatok. V sms stálo, že sa dopracovala nejakou náhodou k môjmu blogu a k tomu samé pozitíva. Večer som letela na počítač, vyhrabala kdesi medzi záložkami adresu a začala som čítať...
Chcela som, aby bol tento článok iný, výnimočný. Asi preto som začala písať na papier. Ako kedysi. Premýšľala som, o čom bude. Cestou z práce. Pôvodne mal byť o ženách, o ich radostiach i starostiach. O tom, ako sa chceme páčiť, ako chceme byť dokonalé, usmiate a šťastné. Aj keď okolnosti občas nie sú na smiech.
Neznámy. Nie starý, tak do päťdesiat. Padol a už nevstal. Ako blesk z jasného neba.
V práci, ktorej sa venujem, spoznám veľa ľudí. Veľa osudov. Mnohokrát sa z nich poučím a mnohokrát si poviem, či by som taký nápor nešťastia zvládla. Spoznala som veľa ľudí. Ľudí, ktorí sa tvária, že navonok žijú obyčajný život, ktorí si ma nepustia k telu. Ľudí, ktorí žijú pre seba, ale aj tých, čo sa vedia rozdať.
Zima? Prvé, čo ma napadne, sú do nitky premočené nohy, tony zhorených sviečok, litre horúceho čaju, mrazom vyštípané líca, a ... Skrátka som vyznávač leta a zimné počasie mi veľa nehovorí. Toto obdobie doslova trpím, a s iskričkami v očiach čakám na jar.
Jeseň. Prichádza ako tretia v poradí. Táto priečka nie je veľmi výhodná, nakoľko leto má oveľa viac fanúšikov. Milovníci slnka hromžia, smrkajú do premočených vreckoviek, letné žabky vymenia za gumáky. Bezcieľne sa potulujú mestom skrytý pod veľkými dáždnikmi, modlia sa, nech je už leto. Pre mňa má každé ročné obdobie svoje čaro.
Cŕŕŕŕŕn, zvoní budík. Hneď z rána ma rozčúli nepríjemný tón. Už stokrát som povedala, že si tú vreštiacu melódiu musím zmeniť a nič. Zase mi dvíha adrenalín. Možno to znie smiešne, ale mne robí obrovský problém vstať skôr ako o deviatej. Nič to, musím ísť hore. Práca volá.
V žiadnom prípade nechcem, aby môj článok vyznel nejako depresívne. Viem, som mladá, život mám pred sebou, mám za fúrik plánov do budúcna a za vagón snov, ktoré si chcem splniť. A aj splním... Ale vždy je tu, bohužiaľ, niečo, čo nám naše plány môže pokaziť. Smrť. Je nám daná? Je to osud? Alebo len trest za všetko zlé, čo sme v živote spáchali? Či to tak len jednoducho je?
Sedím za stolom, drvím testy z autoškoly, do očí mi pleští lampa. Vonku prší a prší...Naša smutná vŕba pred domom sa lenivo kníše sem a tam. Prší, dážď zmýva špinu zo susedovho hrdzavého auta, ľudia sa mračia a chodia s dáždnikmi ako dáke muchotrávky. Za oknom je chladno, ešteže som doma, nababušená v deke a v mojich myšlienkach...
Neviete si ani predstaviť, ako zle som znášala pocit, že ma čaká prvá jazda. Áno, šla som do toho dobrovoľne, ale vlastne ani nebolo kedy rozmýšľať, šéfka má predsa vždy pravdu a hotovo. Ale som rada, že ma dokopala, inak by som sa stále tvárila, že mám ešte čas a nikdy by som sa asi neodvážila. Áno, ja viem, aká je dobrá vec, aké je to jednoduché, ale...
