Moja prvá jazda...

Moja prvá jazda dopadla zvláštne. Ujo inštruktor, inak v pohode chlapík, ma odviezol na cvičisko, ukázal mi, kde sú svetlá, tu je kufor, mojaaaaaa, povinná výbava, toto je motor, a iné, velice podstatné veci. A ani neviem ako a už som sedela za volantom. Tak Ti naštartujem, a naprvýkrát to bolo celkom úspešné, dokonca som sa pohla, aj som išla...
A potom že, pomaly púšťaj spojku a pridávaj plyn, mojaaaa... Motor zahučal a hodilo nás dopredu, mne to prišlo dáke smiešne, ale ujovi do smiechu veru nebolo. Tak znova...a znova...a znova...keď mi to už išlo celkom dobre, ujo že aby som išla na ďalšie parkovisko a tam som osmičkovala ostošesto, aj keď som vraj bola stále mimo kruhu, myslím, že mi to celkom šlo :)
Tak ujo trepol, že poď pri ten kopček mojaaaaa. Tak som šla, ako autom. A šlapol na brzdu a pohni sa. Ale ništ, zo siedmych pokusov bol len jeden úspešný. A to som zaryto trvdila, že ženy vedia robiť viac vecí naraz, no ja asi nie som žena :). Keď ujo videl, ako som zčervenela, snažil sa ma ukľudniť, že nabudúce mi to už určite pôjde...Len on akosi nevedel, že som to deň predtým prehnala zo solárkom a navyše svietilo mi do ksichtu slnko, tak mi to nebolo dvakrát príjemné. Dal si cígo, ja som si vydýchla a ujo tresol, že mojaaaaa, si na križovatke a potrebuješ sa rýchlo pohnúť. A ja, veľká hrdinka som do toho dala úplne všetko a ani neviem ako, ale na druhýkrát mi to vyšlo.
Potom mi padol kameň zo srdca, presadli sme si. Uuuuuuuf. Konečne to mám za sebou.
Zajtra mám pred sebou ďalšiu jazdu. Druhúúúú. A zase asi od strachu nezaspím. Ale utešujem sa slovami, že ujo mi povedal, že nabudúce to bude lepšie. A že to zvládol aj Tweety, môj milovaný spolužiak, ktorý strašne stresuje vo všetkých veciach, a chvíľami sa už cítim ako on...
Tak ak by som už nedala ďalší článok, je Vám jasné, že som sa zbláznila z toho všetkéhoo. A takýto vodiči majú jazdiť do našich úžasných cestách???
No veď jeden hore-dole, ale sa fakt posnažím, aby zo mňa bola zodpovedná vodička.
Ďakovala za prečitko....