Hlavou mi preblesklo, že čo som zase vyviedla? Ale prekvapujúco chlap len zvesil hlavu, aby som išla pozrieť von. Vyjdem von, očakávam podľa jeho výrazu tváre spúšť ako po tornáde. A po dlhšej chvíli mi padla do očí preliačenina a škrabanec. Hm. Hovorím si, prečo ten stres, veď to nie je Porsche. Ja mám rada každý jej škrabanček. Aj keď ich má dosť, žiaden som jej nespôsobila ja, ak nerátam puklice, chúďatká. Jasne signalizujú, že pri pozdĺžnom parkovaní sa tlačím až veľmi k obrubníku. A tentokrát mi to bolo aj tak trt platné.
Stále mi nešlo do hlavy, ako sa to mohlo podariť, pretože ten džentlmen mal škodu väčšiu ako ja. A z rovnováhy ma úplne vyviedol tým, že vôbec si dal námahu zistiť, komu to auto vlastne patrí. Ozaj som asi skazená, keďže by som prisahala, že sa už nenosí poctivosť. A verte, alebo nie, ja si z toho vôbec nič nerobím. Páči sa mi, že aj niekto iný mal možno zlý pondelok, že sú ľudia, ktorým sa stávajú aj takéto veci, že človek je nie vždy pri zmysloch pri parkovaní, či šoférovaní. Môže sa to stať hocikomu, aj keď sa bijete do hrude, že vám sa to nikdy nemôže stať. Cha.
Vynára sa mi okamih zpred pár dní, keď som šla autom do hlavnej, vdiaľke som videla na semafore oranžovú, semafór vypnutý, ja zamyslená. Z myšlienok ma vytrhla nejaká krava, ktorá si to valila cez prechod rovno pred moje auto. Lenže tá krava som bola jedine ja. Chodkyňa mala zelenú a na semafóre svietila červená. Stihla som síce včas zabrzdiť, ale ten pocit mi dal do hlavy opäť veľký výkričník.
Mohlo byť razom všetko inak a úprimne ľutujem ľudí, ktorí možno nestihli zareagovať skôr. A z tohto "ničoho" si ťažkú hlavu nerobím. Keby sa to stalo mne, možno by som bola šibnutá blondína, čo nevie parkovať. Ale je mi to jedno. Cením si, že existujú správni ľudia a že tie škrabance sú na kope šrotu, a nie na mne :).
