Bola raz jedna škola...

V tejto škole sa porušovali pravidlá jedna radosť. Skoro ako v Kocúrkove. Najlepšie je, že keď túto školu vychodíte, titul Vám len tak hocikde neuznajú. Práve naopak, chovajú sa ku Vám, ako keby ste ani žiadny nemali. Až tak ďaleko síce nie som, ale viem, že ma to čaká.
Poviete si, tak treba ísť na inú školu. Ale človek niekedy nemá iné východisko vzhľadom na finančnú situáciu v rodine, alebo je len pohodlný. Alebo mu je ľúto zahodiť tých pár "zabitých" rokov, kým zistil tú trpkú pravdu.
Človek nevychádza z úžasu, keď sa v utorok dozvie, že v stredu je skúška, a vzhľadom na to, že pracuje ako bežný pracujúci človek, sa jej nemôže zúčastniť. Toto sa tu stáva na dennom poriadku.
Vrcholom všetkého bol tento týždeň, keď som sa dozvedela, že jednu z tých ťažších skúšok som spravila na E. To bolo radosti. Ale to som ešte netušila, že som nebola na nejakom pomyselnom zozname. Takže nabudúce. Samozrejme cez týždeň a just vtedy, keď musím do práce. Dotyčný isto ani netuší, že sme externisti. Dotyčný isto ani nevie o okolitom svete, nakoľko má očividný problém sám zo sebou. Všetci to vedia, napriektomu sa veselo vyučuje ďalej. Hlavne, že má kto učiť.
Túto školu by som neodporučila ani najväčšiemu nepriateľovi. Smutný je tiež prístup niektorých vyučujúcich z inej univerzity, ktorí Vám dajú pocítiť, že Vy ste len nejakí chudáci, ktorí nemajú na viac. A to, podotýkam, že títo "chudáci" nie sú len moji rovesníci, ale predovšetkým ľudia s rodinami, štyridsiatnici. Nejaká úcta tu nikomu nič nehovorí. Skúste miesto prednášky počúvať neuveriteľné ponižovanie päť hodín vkuse. Nič príjemné. Ale aj takí sú ľudia.
Aj takto funguje "školský systém". A to ešte v relatívne neúplnom svetle, nakoľko si vážim aj to málo, že môžem študovať...