Tohtoročná zima mi však šokujúco urobila radosť. Ešte pred týždňom som pre ňu nemala pekného slova, dnes je môj pohľad celkom iný. Napadol prvý sneh, samozrejme som si zahundrala, lebo čižmičky na mňa čakajú niekde v obchode. O deň neskôr ma napadlo, že už nejaký ten rôčik som nestavala snehuliaka, nikto ma dobre nevybrhlil a dokonca na takom sáčku som sa z kopca nepúšťala už ani nepamätám. A všetko sa mi splnilo v jednu peknú nedeľu. Našla som dvoch spolupáchateľov a zrealizovať môj plán už bola maličkosť. Vyfasovala som o číslo väčšie topánky, takže som ďaleko neušla, a šup na dvor, kde ma už oslepila snehobiela nádhera. Krvopotne sme zlepili jednotlivé časti, lebo sneh nebol taký lepkavý, ako sme si mysleli, a o chvíľu sa na nás už škeril taký krásny snehuliak, že pochybujem o tom, že niekto spravil niekedy krajšieho. Nešlo tu však vôbec o snehuliaka. Išlo o to, že sme si to stavanie užívali, o to, že sme sa vrátili do detských bezstarostných čias,a pritom som si uvedomila, že táto maličkosť mi urobila z obyčajnej nedele krásny a hlavne výnimočný deň. Ako málo stačí ku šťastiu.
Po dokončení nášho diela sme sa vrhli do poriadnej guľovačky, spustili sme sa na sáčku dole kopcom a vytešení ako malí deti sme utekali do teplúčka. Sneh sme mali úplne všade, ale to nám bolo úplne jedno. To teplo cítim ešte teraz. Snehuliak už je dávno zasypaný novým snehom, ale tie pocity mám hlboko v sebe. Cítila som sa ako malé dieťa, bolo to také milé a pochopila som, že ním vlastne stále som, lebo stále sa mám čo učiť.
Už som takmer zabudla, čím je zima krásna, aké je krásne prísť domov z toho nečasu, dať si horúci čaj, a sledovať, ako mráz na okno maľuje svoje dielo. Aké krásne je cítiť vo vzduchu Vianoce, kráčať po čerstvo napadnutom snehu a sledovať ľudí, ako zháňajú darčeky pre svojich blízkych.
Aké je krásne tešiť sa z maličkostí, a pochopiť, že z maličkostí sa skladá svet.
A dúfať, že keď sa sneh roztopí a začne pršať, dážď nezmyje to krásne, čo vo mne zanechala táto zima...
