O lásku sa treba starať, polievať ju a občas aj prihnojiť, keď vädne. Treba robiť kompromisy, ústúpiť a niekedy sa vzdať aj niečoho, čo pre nás malo kedysi veľkú cenu. Ja teraz zažívam odlúčenie, kvôli našej lepšej budúcnosti. Nehovorím, že sme vzdialení tisícky kilometrov. Ale aj 460 km je dosť, keď viete, že ten druhý, pre naše spoločné dobro, opustil svoju rodinu, priateľov, šport, ktorý má rád a dokonca aj prácu, ktorá ho celkom bavila. Nie na večnosť, ale ktovie.
Nikto za nami nepríde, nedá nám do rúk kľúč od nového domu, ani nesplatí hypotéku. Každý má svojich starostí vyše hlavy. A preto je veľa párov, ktoré sú nútené žiť vo vzťahu na diaľku. Vnímam to však ako dočasnú vec. Nechcem si zvyknúť na stav, že budem žiť sama, robiť si svoj program a keď nedajbože môj priateľ príde skôr domov, tak budem ofučaná, že mi narušil plány. Ako to teraz mám možnosť poznať z môjho okolia. Som ochotná urobiť veľký krok vo svojom živote, aj keď ešte skoro o tom hovoriť. Veľmi skoro.
Zatiaľ nám táto diaľka dáva aj niečo pozitívne. Spoločné víkendy trávime naplno, neriešime malichernosti, sme na seba viac naviazaní, ako keď sme boli stále spolu. A túlime sa v noci. To je asi najsilnejšie. A vždy, keď príde domov, prinesie so sebou aj ďalších skvelých ľudí, ktorí boli nútení (ale aj neboli) odísť pracovať za hranice. A tieto chvíle by som nevymenila za nič na svete.
