V roku 1974 natočil český režisér Otakar Vávra film Sokolovo. V tom filme bola vykreslená poprava mužov z obce Lidice – tí chlapi tvárou v tvár nemeckej popravčej čate kričali heslá ako „ať žije naše republika“ alebo „až žije komunistická strana“. Bolo to dosť divné, tým skôr že v skutočnosti tí chlapi z Lidíc v tej chvíli nekričali nič. Miešal sa v nich strach, zúfalstvo a beznádej. Pred popravčou čatou stáli otcovia so synmi a starými otcami, a hoc sa bránili všetkým čo mali po ruke, smrť si ich v ten deň našla. Nevedeli prečo umierajú, nechápali čo sa deje, len sa stali aktérmi strašnej tragédie. Tragédie, ktorú o 30 rokov nejakí komunistickí chrapúni zneužili na propagáciu svojej strany a pošpinili inak pomerne kvalitný film.
Ono sa to niekedy stane. Niktoši ktorí sa ocitnú vo funkciách, ak nie sú schopní dať ľuďom lepšiu budúcnosť, tak im aspoň v krajších farbách vykresľujú minulosť. A cez klamstvá, polopravdy a bludy tvoria alternatívne dejiny, ktorými slaboduchým hlupákom budujú v ich tupých hlavách silnú národnú postať hodnú hrdosti v národnú dedovizeň. Postať vo význame „základy“. Aj keď, stačia dva mäkčene naviac a zo základov sú obyčajné štiny. A vôbec nemusíme kvôli týmto štinám chodiť ďaleko – topoľčiansky chruňo 3x sa hrajúci na premiéra nazval gaunera a sprostého zlodeja žijúceho pred 300 rokmi prvým sociálnym demokratom. A spolu s tlupou pomýlených bláznov vymýšľal drísty o kráľovi Svätoplukovi a starých Slovákoch. A hoc týmito rečmi bol na posmech každému súdnemu človeku, nemal problém pre takéto nezmysly robiť na Bratislavskom hrade orgie, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani Goebbels.
Populisti, komunisti a všakovaká podobná háveď nám už dlhodobo dokladujú, že neexistuje udalosť v minulosti, ktorá by sa nedala prekrútiť či zneužiť v mene nejakých cieľov. Gauneri sú zrazu hrdinami a hrdinovia zločincami, zvrátený režim sa vykresľuje ako ľudský a totalita ako demokracia. Zažili sme to v mnohých podobách, no aj tie najšialenejšie podoby nami poznaných klamstiev sú ničím v porovnaní s tým, čím kŕmia svoju svoloč páni Kremľa. Krajiny, kde vraj zajtra znamenalo včera, sa nič nenazýva pravými menami a rozprávka o krivých zrkadlách nadobúda zvláštnu pachuť.
Najobludnejšie klamstvá a nezmysly sa vytvárali a dlhodobo upevňujú v udalostiach, ktoré páchnu tými najväčšími prúsermi. A samým najväčším prúserom histórie rusov je to čo nazývajú vlasteneckou vojnou. Prejavy nekonečnej neschopnosti, zrady, nekompetentnosti, neúcty k životom a neuveritelnej hlúposti a zaostalosti spôsobili také zničenie krajiny a toľké obete, že dať na toto všetko zabudnúť mohli iba klamstvá, ktoré v ľuďoch vytvárali alternatívny časopriestor. A tak vznikali skazky o hrdinoch a hrdinstvách, ktoré mali za cieľ vytvoriť paralelnú minulosť a odvrátiť pozornosť hlupákov od pravdy. Z týchto hrdinov sa následne stali modly, ku ktorým ľudia mali vzhliadať, a ktoré boli etalónom cnosti, odvahy a hrdinstva. Najznámejšími postavami, po ktorých boli pomenovávané ulice, školy či námestia, boli Zoja Kosmodemjanská, Alexander Matrosov, Nikolaj Gastello a Panfilovci. Ich hrdinné príbehy pozná každý rus a nedá na ne dopustiť. Čo na tom že sú to všetko nezmysly a klamstvá. Takže, pozrime sa trocha na hrdinov.
Zoja Kosmodemjanská
Dňa 21. júna 1941 zaútočila nemecká armáda na svojho sovietskeho spojenca v operácii známej ako Barbarossa. Doslova sa hnala sovietskou krajinou a ničila všetko čo jej stálo v ceste. O tri týždne boli Nemci v Smolensku a v októbri 1941 už boli v Briansku a Kalinine. Ako sa nemecká armáda blížila k Moskve, Stalin prikázal ustupujúcim vojakom spáliť všetky osady, aby tie nepadli do rúk nepriateľa. Postup Nemcov bol ale tak rýchly, že utekajúci sovieti nestíhali ani podpaľovať. Preto dňa 17. novembra 1941 padol rozkaz č. 0428, podľa ktorého bolo nutné zabrániť nemeckej armáde usadiť sa v mestách a dedinách na území ZSSR, vypáliť obce vo vzdialenosti 40 – 60 km do hĺbky od predného okraja frontu a do vzdialenosti 20 – 30 km od ciest. Ten príkaz bol chladnokrvne logický – keďže obyvatelia už neboli pod správou sovietskej vlády a Stalin nemal na nich žiadny dosah, títo ľudia prestali mať akúkoľvek hodnotu a ich životy boli bezcenné. Ostatne – ešte desiatky rokov po vojne bola v rôznych dotazníkoch a aj v životopisoch otázka : „...žili ste na okupovanom území?“ a kladná odpoveď bola vnímaná ako mínus.
Dňa 31. októbra 1941 prišli do moskovského kina Koloseum stovky mladých ľudí, ktorí sa hlásili do armády. Medzi nimi aj Zoja. Ešte v ten deň bola odvelená do sabotážnej školy v Kunceve a dňa 4.11.1941 už trénovala v lesoch neďaleko fronty klásť míny a podpaľovať objekty. Dňa 18. novembra 1941, iba jeden deň po Stalinovom príkaze 0428, dostala vojenská jednotka č. 9903 rozkaz vypáliť 10 osád v priebehu 5 – 7 dní. Skupina 10 partizánov vrátane Zoji, vyzbrojení pištoľami, molotovými koktailami, stravou na 5 dní a vodkou vyrazila dňa 22.11.1941 do boja.
O dva mesiace neskôr, po úspešnej protiofenzíve sovietskej armády pod Moskvou, sa časť donedávna Nemcami okupovaného územia oslobodila. Koncom januára 1942 bol novinár Peter Lidov v dedine Puškino, kde počul rozprávať starého muža o dievčine, ktorú Nemci v dedine Petriščevo mučili, popravili, ale ona nezradila. A tak novinár vyrazil do Petriščeva hľadať informácie a výsledkom bol šokujúci článok, ktorý vyšiel 27. januára 1942.
Šokujúci v tom, ako mladú partizánku pri plnení bojových úloh zajali Nemci. Ako ju vypočúvali. Mučili. Zbičovali 200 ranami. Vyzliekli do naha a vláčili dedinou v krutom mraze. A na druhý deň obesili. Ale než sa tak stalo, ešte spod šibenice vykríkla dedinčanom : „...súdruhovia! buďte smelší... bojujte..., ...nebojím sa zomrieť. Je šťastím zomrieť za svoj ľud...“. Potom sa otočila k nemeckému veliteľovi a povedala: „...teraz ma obesíš, ale ja nie som sama... je nás dvesto miliónov... nemôžete popraviť všetkých... a ja budem pomstená... vy, nemci, vzdajte sa, skôr ako bude neskoro, vzdajte sa, víťazstvo bude naše...“ A keď jej kat nasadil na krk slučku, ešte si ju roztiahla a vyriekla posledné slová: „...zbohom súdruhovia! Bojujte! Nebojte sa! Stalin je s nami... Stalin prichádza...“ A všetko nemecké sa smialo, a všetko sovietske plakalo.
Článok vyšiel pod názvom „Táňa“, keďže dievčina ako „krycie“ meno používala práve toto. Článok vzbudil ohromný záujem, a tak už o pár dní komisia Moskovského mestského výboru Celozväzového leninského zväzu mladých komunistov potvrdila, že skutočné meno mladej hrdinky je Zoja Kosmodemjanská. Dňa 16. februára sa Zoja stáva oficiálne prvou Hrdinkou ZSSR z veľkej vlasteneckej vojny.
Toľko k hrdinstvu a hrdinke. Lenže prišiel rok 2000 a ruskí novinári sa skúsili trocha nadýchnuť a písať aj to, čo zistili v archívoch. A tak začala vznikať trocha iná mozaika udalostí.
Dňa 22.11.1941 vyrazila skupina č. 9903 do boja. Na druhý deň narazili na nemeckú hliadku a tá ich takmer kompletne postrieľala. Prežili iba traja vrátane Zoji. Tí sa rozhodli splniť úlohu. Dňa 27.11.1941 prišli do dediny Petriščevo a podpálili domy súdružky Karelovej, súdruha Solnceva a súdruha Smirnova, čím úspešne prekazili Nemcom možnosť bývať u týchto súdruhov. Počas požiaru sa ale niečo stalo, čo zabránilo skupine opätovne sa zísť. Preto sa veliteľ skupiny č. 9903 vrátil späť na veliteľstvo. Zoja na druhý deň pokračovala v akcii a podpálila veľkú stodolu, patriacu súdruhovi Smiridovovi v domnení, že v stodole spia Nemci. Nemci tam síce nespali, zato sa Zoji podarilo upáliť 20 dedinských koní, a pri tomto požiari ju súdruh Smiridov zajal.
Zdá sa, že približne v tomto momente sa Zoja dozvedela, že v dedine vlastne žiadni Nemci nie sú, ale nakoľko súdruhovia dedinčania práve prišli vďaka Zoji a jej spolubojovníkom o svoje príbytky, tak tých Nemcov zavolali z vedľajšej dediny. Nemci prišli a asi by sa aj niečo Zoji pýtali, ale vlastne už ani nebolo treba, lebo mali Zojinho spolubojovníka Vasilija Klubkova, ktorí Nemcom vyklopil všetko o aktivitách jednotky. Nakoľko ale Klubkov bol predsedom komsomolu, a komsomolci nikdy nezradia, tak sa o Klubkovovej zrade nesmelo nič písať až do čias perestrojky a keďže sa div sa svete Klubkov objavil späť na sovietskej strane ako dvojitý agent, preventívne ho sovieti hneď dňa 16. apríla zastrelili.
Späť k Zoji. Na druhý deň, dňa 29.11.1941 Zoju obesili. Neobesili ju ako partizánku, obesili ju ako podpaľačku. Keď kráčala k šibenici, súdružka Agrafena Smirnovová Zoju vytrieskala palicou po nohách, so slovami: „...komu si ty ublížila? Dom si mi spálila, nemcom neublížila...“? Súdružka Fekla Solinová fľusla na Zoju pomyje, a aj ostatní obyvatelia obce pri pohľade na Zoju škrípali od zlosti zubami rôznou intenzitou. Treba povedať, že po prvej noci, keď obyvateľom dediny zhoreli tri domy, tak sa rozhodli ďalšiu noc držať hliadky. Preto bola Zoja zajatá. A keďže sa onedlho stane hrdinkou, všetci tí, ktorým podpálila domy budú už o tri mesiace preventívne sovietmi popravení. A ostatní obyvatelia dediny odvezení na neznáme miesto. Lebo veď na hrdinov sa krivo nazerať nesmie.
Zoja bola popravená dňa 29.11.1941. Na šibenici visela celý mesiac. Na Silvestra 1941 si z jej mŕtveho tela urobili nemeckí vojaci terč hrubého správania sa, preto bolo na druhý deň telo zvesené a pochované. Tým by celý príbeh podpaľačky skončil. Lenže prišiel koniec januára a novinár Lidov, a cirkus začal nanovo.
Po článku v Pravde prišli do Petriščeva matky, ktoré stratili svoje dcéry. V snahe o identifikáciu sa telo Zoji vyhrabalo, ale žiadna matka v nej svoju dcéru nespoznala. Lenže prišiel ďalší článok o Zoji v Komsomolskej Pravde, a hlavne prehlásenie Stalina o veľkej hrdinke. A tak prišli ďalšie matky do Petriščeva, opäť sa už rozpadajúce sa telo vyhrabáva zo zeme, lenže teraz všetky zúčastnené matere v mŕtvej hrdinke svoju dcéru spoznávajú. A tak začína veľká súťaž v plači, nariekaní a kvílení, pričom víťazka sa stáva celebritnou materou veľkej hrdinky. Súťaž v ten deň vyhrala súdružka Ljuba Timofeevna Kosmodemjanskaja. Mŕtve telo, ktoré sa ešte za živa volalo Táňa, a počúvalo na Táňa, sa zrazu volá Zoja, a jej mater čaká život plný stretnutí, rozhovorov, mítingov, ale hlavne začína obdobie, kedy je súdružka matka volená do rôznych výborov a všakovakých rád. V roku 1944 sovietsky režisér Lev Arnštam natočil film o hrdinke Zoji, aj s vykreslením nesmierneho mučenia, ktoré Zoja podstúpila. Film premietol matke Zoji, netajac obavy, ako bude matka reagovať na toľké zverstvá páchané na jej filmovej „dcére“. Súdružka matka film vzhliadla a sucho prehlásila : „nemyslím, že Zoja bola v tom filme dosť mučená...“. Režiséra vykotilo. Do pamätí si iba napísal : „...Я ужаснулся...“
A tak sa budoval kult veľkej hrdinky. Oficiálna verzia bola svätá, každý kto ju znevážil si zaslúžil opovrhnutie, celé desaťročia bola oficiálna propaganda vtláčaná do hláv rusom. Ak sa aj niečo objavilo, čo by naštrbilo oficiálnu líniu, hneď sa zasiahlo. Napríklad zistenie, že skutočná Zoja Kosmodemjanská bola tesne pred vojnou liečená zo zápalu mozgových blán a následne sa u nej prejavila duševná choroba. Po tom ako sa v tejto informácii začal niekto vŕtať, zdravotné záznamy Zoji zmizli. Nič nesmelo naštrbiť povesť hrdinky. Dokonca boli nájdené fotografie Zoji tesne pred popravou, ktoré nafotil sovietmi zabitý nemecký vojak. Čo tam po tom, že na fotkách nie je ani stopa po mučení, a že sa jedná zrejme o dievčinu, ktorá bola v rovnakom období popravená neďaleko Petriščeva a volá sa Vera Vološina? Smola, všetku smotanu zhltla Zoja. Dievča, ktoré vlastne ani nebolo partizánkou, ale iba obyčajnou podpaľačkou, ktorá zrejme nezabila ani jedného Nemca, zato vraždila svojich vlastných. A zrejme tá dievčina ani nebola Zojou, ale skôr Táňou. Ale to je vlastne všetko jedno. Ruská propaganda ju aj dnes nazýva ruskou Johanou z Arku, ešte za sovietskeho obdobia padol návrh vnútri pravoslávnej cirkvi vyhlásiť ju za svätú, a aj dnes sa o nej točia filmy plné zvráteného odhodlania a intergalaktického hrdinstva. Čiže samé klamstvá. Presne také akým bolo hrdinstvo devy v Rusku známej ako Zoja.
Alexander Matrosov
Vo februári 1943 napísal agitátor politického oddelenia Volkov správu o boji v dedine Černuški : „...komsomolec Matrosov, narodený v roku 1924, vykonal hrdinský čin, keď vlastným telom uzavrel strieľňu nepriateľského bunkra, čo umožnilo našim vojakom postupovať vpred...“
Agitátor Volkov neuviedol žiadne podrobnosti, keďže ešte v ten deň bol zabitý. A tak správu vyšperkovali ďalší politruci, a s popismi typu : „...guľomet nepriateľa sa zadusil krvou hrdinu a stíchol...“ správu poslali vyššie. V lete 1943 sa ku správe dostal Stalin a jeho vyjadrenie bolo : „...veľký čin súdruha Matrosova by mal slúžiť ako príklad vojenskej zdatnosti a hrdinstva pre všetkých vojakov Červenej armády...“ a 19. júna 1943 sa Matrosov stáva Hrdinom ZSSR.
V tom momente začala propaganda vytvárať oficiálnu verziu hrdinského skutku vojaka Matrosova. Miloval svoju vlasť, bol amatérsky básnik, komsomolec. Pri dedine Černuški v Pskovskej oblasti jeho jednotka narazila na tri nepriateľské bunkre. Voči nim boli vyslané tri dvojice vojakov. Dva bunkre boli zničené, ten tretí ale nie. K nemu sa priblížili vojaci Matrosov a Ogurtsov, a pri snahe bunker obísť bol Ogurtsov ťažko zranený. Matrosov zaútočil na bunker granátmi, a po zistení že útok nebol úspešný, uzavrel strieľňu bunkra vlastným telom.
Toľko oficiálna verzia. Verzia, ktorá urobila z Matrosova večného hrdinu, po ktorom sú pomenované ulice, parky, školy. Pamätníky má Matrosov v mnohých ruských mestách.
Lenže už veľmi skoro prišli prvé nezrovnalosti. Tí ktorí poznajú energiu výstrelu guľometu vedia, že ľudské telo nepredstavuje žiadnu vážnejšiu prekážku. A nech by sa v strieľni šprajclo ľudské telo akokoľvek, jednou salvou by bola strieľňa opäť voľná. A tak prišli alternatívne udalosti. Možno sa hrdina v strieľni celkom nešprajcol, ale vyliezol na strechu bunkra, a tam padol hrdinskou smrťou rovno na ventilačný otvor bunkra a kým sa Nemci snažili mŕtve telo dať preč, ostatní sovieti bunker zničili. Lenže telo bolo pred bunkrom. Takže verzia, ako hrdina síce bol na streche bunkra, ale snažil sa rukami zdrapnúť nepriateľský guľomet a zabrániť mu v streľbe. Ale Nemci ho chytili za ruky, stiahli z bunkra a zabili. Dobrá verzia, ale čo s informáciou, že mŕtve telo Matrosova sa našlo niekoľko metrov od bunkra? A tak ďalšia varianta, a pri jej spochybnení ďalšia a ďalšia...
A aby toho nebolo dosť, oficiálna správa hovorí že hrdinský čin sa vykonal dňa 23. februára v deň výročia Červenej armády. Dosť to Matrosovych kamarátov prekvapilo, keďže si dosť jasne spomínali, že bitka o dedinu Černuški prebehla o 4 dni neskôr. Ale zas kvôli sviatku Červenej armády dátum úmrtia nejakého hrdinu nie je podstatný. Tým skôr že podstatným nebol ani samotný hrdina, ale skôr jeho odkaz. Odkaz hodný nasledovania. Skôr ako Matrosov údajne skočil pred strieľňu guľometu, niečo podobné urobilo pred ním 70 iných vojakov a nik si to nevšimol. Lenže časy sa zmenili a niekto dostal príkaz vykresliť sovietskeho vojaka ako niekoho, kto pohŕdal smrťou a hruďou sa vrhal pred guľomet. Stalinovi propagandisti priamo nabádali vojakov, aby sa nebáli takýchto fanatických akcií, pričom príkladom Matrosova ospravedlňovali nezmyselnú smrť stoviek vojakov. Stoviek, nakoľko to čo urobil Matrosov zopakovalo najmenej štyristo ďalších vojakov. Propagandisti rozpútali akúsi šialenú súťaž v jednotkách a prvosledových formáciách, aby tieto jednotky mali svojho Matrosova, a tie súťaž prijali. A šialenstvo bolo dokonané.
Ešte počas vojny padla úloha zdokumentovať život veľkého hrdinu. Bolo známe jeho meno, dátum narodenia, rodné mesto... Lenže tí, ktorí hľadali údaje o Matrosovi zistili, že toho mena sa v tom roku v tom meste nik nenarodil. Stačilo to na to aby boli obvinení z revizionizmu. A skutočný Matrosov evidentne zomrel v rodnom Ivanove v roku 1992. Hrdina Matrosov sa zrejme volal Šakirjan Muchamedjanov, nebol rus ale Baškir, detstvo prežil v sirotincoch v Ivanove a Melekeskiji, pubertu prežil v detskej pracovnej kolónii v Ufe, kde bol za „vzťahové prehrešky“ vylúčený z Komsomolu. Koho by ale toto zaujímalo. Hrdina už existoval a pravda bola každému ukradnutá.
Nikolaj Gastello
Len 5 dní po prepadnutí ZSSR nemeckou armádou, dňa 26. júna 1941 leteli dva sovietske bombardéry DB-3 do akcie niekde nad územím Bieloruska. Jednému z lietadiel velil kapitán Nikolaj Gastello. Toto lietadlo bolo počas útoku zasiahnuté nepriateľskou paľbou a jeho veliteľ nasmeroval horiaci stroj priamo na nemeckú kolónu tankov. Dňa 10. júla 1941 vyšiel v Pravde článok novinárov Pavlenka a Krylova pod názvom „Kapitán Gastello“, kde okrem iného bolo napísané : „...ďaleko dole, na zemi prebiehal boj. Motorizované jednotky nepriateľa prenikli na sovietsku pôdu. Paľba nášho delostrelectva a letectva zastavila ich pohyb... a nebojácny Gastello pokračoval vo svojej práci vo vzduchu. Teraz však granát nepriateľa zasiahol benzínovú nádrž lietadla... Stroj je v plameňoch. Niet úniku. Akú cestu zvoliť? Vyskočiť padákom na územie nepriateľa a padnúť do hanebného zajatia? Nie! Kapitán Gastello si nerozopína ramenné popruhy, neopúšťa horiace lietadlo. Dole k zemi, k tankom nepriateľa sa rúti ohnivou guľou. Požiar je už blízko pilota. Ale zem sa blíži. Gastellove oči mučené ohňom stále vidia, spálené ruky sú pevné. Umierajúce lietadlo stále poslúcha ruky umierajúceho pilota. Tu život končí. Nie nehoda. Nie zajatie. Hrdinstvo...“
Dňa 25. júla 1941 kapitán Gastello dostal titul Hrdina ZSSR. V odôvodnení sa píše : „...nemeckí fašisti zaplatili vysokú cenu za smrť pilota kapitána Gastella a jeho hrdinskej posádky...“. Faktom je že nik z jeho posádky ocenený nebol. Až v roku 1958 bol ostatným členom udelený Rad vlasteneckej vojny I. stupňa.
Oficiálna verzia teda bola, že horiace lietadlo nasmeroval veliteľ lietadla Gastello do kolóny nemeckých tankov. V tú noc roľníci z nedalekej dediny zabalili mŕtve telá pilotov do padákov a pochovali ich v blízkosti havárie bombardéra. V roku 1951, v predvečer desaťročia slávneho ohnivého taranu bolo rozhodnuté telá vykopať a slávnostne pochovať na vhodnejšom mieste. A tak sa telá vykopali a zistilo sa že lietadlo nepatrilo kapitánovi Gastellovi. Išlo o druhú posádku, kapitána Maslova. Začalo sa s utajeným vyšetrovaním a ešte utajenejším pochovaním posádky. Pozostatky Maslovovho bombardéra sa poslali do múzea ako Gastillove, na mieste smrti Maslova sa postavil pamätník Gastillovi a jeho posádke. Prvé zmienky o zámene lietadiel sa objavili až v období glasnosti. V roku 1996 bol dekrétom prezidenta Jeľcina kapitán Maslov a členovia jeho posádky ocenení titulom Hrdina Ruskej federácie.
Žiaľ, objavili sa aj ďalšie správy. Napr. že skutočné lietadlo Gastella sa zrútilo v ten samý deň do močiara pri obci Matski. Miestni obyvatelia našli dôkazy, že v lietadle bola posádka Gastella. Veliteľ ale v lietadle nebol. Zato bolo dosť svedkov, ktorí videli ako niekto z lietadla vyskočil padákom a dopadol do oblasti obsadenej Nemcami. Toto potvrdil náčelník Bobrov, ktorý na konci menovite spomínaných členov posádky Gastella dodal: „z tejto posádky vyskočil jeden človek s padákom, ktorý je neznámy...“
To že lietadlo kapitána Gastella skončilo v močiari bolo známe hneď po jeho páde. Tak prečo sa Gastello stal hrdinom a aktérom taranu? Lebo ho tí ktorí tvorili propagandu určili ako vhodnejšieho. Bol etnický Bielorus, jeho posádka bola medzinárodná, už mal na konce zostrel Junkersu-88, slúžil už pred vojnou na Chalkin-Gole, skrátka sa hodil na hrdinu viac. A hoc podľa pozostatkov Maslovho lietadla to nenarazilo do tankov, ale „iba“ padlo na zem, čiže žiadny taran, hrdinstvo a hrdina už boli súčasťou propagandy a kult sa mohol budovať. Už skoro sa Gastellovi priradilo, že vykonal prvý taran na pozemný cieľ, prvý taran vo veľkej vlasteneckej vojne, zaútočil na tanky a pod. Nič z toho nebola pravda a samotní ruskí historici a novinári toto vyvrátili. Zbytočne. Po Gastellovi sú pomenované pamätníky, parky, školy, v Ufe je štadión s jeho menom, v meste Kyzyl park kultúry a oddychu, v Chabarovsku námestie.
A pravda? V jednom ruskom článku je napísané: „...je také dôležité, kto naozaj vykonal to ktoré hrdinstvo? Veď hrdina stelesňuje celý národ. Okolo hrdinstviev vykonaných vo Veľkej vlasteneckej vojne sa nakopilo mnoho verbálneho odpadu vytváraného profesionálnymi tvorcami mýtov. Ale nik z tých kto tieto mýti odhaľujú ich už nevyvráti, aj keď nevypadajú tak filmovo krásne, ako ich napísali propagandisti. A preto Matrosov raz a navždy umlčal guľometné hniezdo a Gastello vykonal taran...“ A pravda? Kašľať na ňu.
Panfilovci
Najhrdinskejší sovietsky kolektív je známy pod menom Panfilovci. Jednotka 28 vojakov, ktorí dňa 16. novembra 1941 v obci Dubosekovo počas 4-hodinovej bitvy odrazili niekoľko nepriateľských útokov a zničili 18 nemeckých tankov. Väčšina sovietskych vojakov pri tom padla, pár ich skončilo s ťažkými zraneniami. Slávnym sa pritom stal výrok politruka jednotky Kločkova : „... Rusko je veľké, ale niet kam ustúpiť. Za nami už je len Moskva...“
Panfilovci sa stali etalónom hrdinstva. Stali sa modlou, ich činy sa stali posvätnými. Všetci vojaci tejto jednotky dostali titul Hrdina ZSSR. A to všetko na základe článku novinára Koroteeva, ktorý napísal esej o Panfilovcoch v novinách Krasnaja zvezda. Podľa článku všetci Panfilovci zomreli v boji. Už o deň neskôr vychádza v tom istom denníku úvodník „Závet 28 padlých hrdinov“ písaný literárnym tajomníkom Krivitským. A koncom januára 1942 vydáva Krivitský článok „28 padlých hrdinov“, ktorý už obsahuje aj mená padlých.
Lenže v roku 1947 vojenská prokuratúrav Charkove zatkla I.E Dobrobanina. Hrdinu ZSSR, ktorý mal padnúť ako jeden z Panfilovcov. Nepadol. Prebehol k Nemcom a spolupracoval s nimi. A tak sa začína vyšetrovanie, ktoré odhaľuje, že viacerí mŕtvi akosi nie sú mŕtvymi. A viacerí prešli nemeckým zajatím, niektorí sa dokonca Nemcom vzdali. V roku 1948 veliteľ 1075. pešieho pluku Karpov vypovedal, že 16. novembra 1941 žiadna bitka 28 Panfilovcov nebola. Boli tam iné boje, ale to čo sa objavilo v novinách boli nezmysly. A tak došlo k vypočúvaniu novinárov a tí sa priznali, že si všetko vymysleli. Výrok „Rusko je veľké, ale niet kam ustúpiť...“ si vymyslel novinár Krivitský.
V roku 2016 sa s veľkou slávou v Rusku uviedol veľkofilm „28 Panfilovcov“. Filmový štáb a herci sa zriekli honorára, lebo veď väčšiu česť ani zažiť nemohli. Na slávnostnej premiére sedel vysmiaty Putin s celou svojou verchuškou, a fascinovane hľadeli na tú nekonečnú odvahu a hrdinstvo svojich molodcov. Až na to, že riaditeľ štátneho archívu Sergej Mironenko si dovolil malú poznámku, že to asi nebolo celkom tak ako je to vykreslené vo filme. A keďže hrdinovia sa obkydávať nesmú, minister kultúry Medinskij oznámil Mironenkovi, že úlohou archivára nie je hodnotiť históriu a pokiaľ Mironenko chce zmeniť zamestnanie, môže. A tak sa aj stalo. A aby bolo jasné každému, kto by chcel krivými očami hľadieť na ruské hrdinstvo, Medinskij doplnil : „...som presvedčený, že aj keby ten príbeh bol od začiatku do konca vymyslený a Panfilov by nikdy neexistoval, tak túto svätú legendu nikto nebude špiniť. A tí ktorí to skúsia sú šmejdi... Kto s príbehom nesúhlasí, nech zhorí v pekle...“
Bez ohľadu na horenie v pekle je rozprávka o 28 Panfilovcoch asi tak pravdivá ako tá naša o zhavranelých bratoch. Len tá ruská rozprávka spúšťa u zažratých nacionalistov neuveriteľné vášne. Toto všetko hodnotí Lev Gudkov slovami : „...zo strany spoločnosti existuje určitá požiadavka zachovať si takýto hrdinský obraz o sebe – že sme neagresívni, defenzívni, vždy obeťou útoku, a v prípade vonkajšej agresie vždy schopní sa zmobilizovať. Toto je pre spoločnosť tá hlavná hodnota – hrdinské sebaobetovanie v záujme celku...“ A Claude Levi-Strauss dodáva : „v Rusku je už viac ako 10 rokov všetko vydláždené, vyčistené a hlasy historikov už v médiách nepočuť. V lepšom prípade sa reprodukujú nejaké sovietske či militaristické mýty a dôraz sa kladie len na symboly imperiálnej veľkosti a moci...“
Skrátka dôležitým je veľkosť a sila krajiny, jej obraz, a tomu je podriadené všetko. Klamstvá o hrdinoch a hrdinstvách sú toho v Rusku priamou a doslova svätou súčasťou.
Dovetok
Tu je nutné povedať, že počas Veľkej vlastenejcej vojny bolo vykonaných nesmierne mnoho odvážnych a hrdinských skutkov. Popravde, nik z nás si asi dnes nevie predstaviť aké to je stáť tvárou v tvár blížiacemu sa tanku alebo nepriateľskému vojakovi strieľajúcemu na nás. V tomto zmysle je hodnotenie hrdinstva z našej strany len veľmi obtiažne, ale predsa – už rok tu opäť máme vojnu, a len kúsok od nás sú opäť ľudia vystavení tomuto šialenstvu. A môžeme milión krát sa zamýšľať nad hrdinstvom sovietov či rusov, faktom ale je že tí sovietski hrdinovia 2 roky pred prepadnutím ZSSR Nemcami plošne vraždili Poliakov, rok pred prepadnutím Nemcami páchali šialené zverstvá na obyvateľoch Pobaltia, a či sa to komu páči alebo nie, počas Veľkej vlasteneckej vojny sovieti neboli obeťami, ale iba súčasť vzájomnej vyhladzovacej vojny so svojimi nedávnymi bratmi v zbrani, nacistami. A presne tak, ako si nezaslúžia žiadnu úctu a rešpekt za to čo páchali vtedy, tak isto si žiadnu úctu nezaslúžia ani dnes.
V januári 2023 boli zverejnené štatistiky, v zmysle ktorých 60% rusov chce aby „hrdinovia“ zvláštnej operácie na Ukrajine zdobili svojimi portrétmi triedy ruských škôl, a 84% rusov si myslí že rusi účastniaci sa zvláštnej operácie na Ukrajine by sa mali stať ruským deťom tými najlepšími príkladmi hodnými nasledovania.
V januári 2023 bol na Urale pochovaný člen Wagnerovej skupiny Sergej Molodcov, pred tým väzeň ktorý na smrť umlátil svoju matku. Bol zabitý pri páchaní zverstiev na Ukrajine. Pohreb bol s poctami. Bol označený ako hrdina, v nekrológu bol pomenovaný ako tvorčí človek.
V januári 2023 bol v Neftekamsku pochovaný člen Wagnerovej skupiny, pred tým väzeň odsúdený za pedofíliu. Bol zabitý pri páchaní zverstiev na Ukrajine. Pri jeho hrobe držali čestnú stráž 12-roční chlapci navlečení do uniforiem. Lebo veď hrdina.
Angarský maniak, bývalý policajt Michail Popkov, sériový vrah 81 žien požiadal o prepustenie z väznice, kde si odpykáva dva doživotné tresty s tým, že chce ísť bojovať na Ukrajinu. Ak sa tak stane, otázkou je iba to, ktorá škola bude niesť meno tohto hrdinu.
Lebo hrdinstvo a víťazstvo je pre rusov posvätné. A je to základný produkt ruskej propagandy. Ostatne – stačí sa vrátiť naspäť k Zoji. Jej starý otec bol kňaz. Dňa 27. augusta 1918 si prišli súdruhovia pre neho. Mučili ho a napokon ho utopili v rybníku. Jeho mŕtvolu našli až na jar 1919. Rodina Zoji išla do vyhnanstva na Sibír. A napriek tomu stačilo pár rokov propagandy, aby sa z dievčiny stala vymletá sprostaňa veriaca boľševikom, odhodlaná zabíjať svojich vlastných ľudí.
A to je asi tak ku ruskému hrdinstvu všetko.
