Som v druhom pilieri. Na rozhodnutie mi stačila jednoduchá úvaha (či som ochotný vziať zodpovednosť za svoj dôchodok na seba a spoliehať sa na moje, súkromné vlastníctvo, alebo sa chcem pridať k tisícom budovateľov socialistického štátu, spoliehať sa na štát a žiť na úkor iných - napr. vlastných detí a vnukov). Osobne som navyše toho názoru, že prvý pilier do budúcna nerieši absolútne nič. Nemienim teraz polemizovať, či kombinácia prvého a druhého piliera je lepšia alebo horšia. Neviem to, rôzne uvádzané výpočty sú v značnej miere hypotetické, ale mňa to vlastne ani nezaujíma. Dôležité totiž je, že som sa v danom čase za určitých pravidiel a podmienok rozhodol. Samostatne, záväzne, s vedomím toho, že moje rozhodnutie v sebe má i istú mieru rizika. Je to však moje rozhodnutie, a v plnom rozsahu zaň mienim niesť následky.
V tej dobe som sa rozhodol pre druhý pilier. Nikoho som nepresviedčal o mojich názoroch, nikoho som nenavádzal ku vstupu do druhého piliera, lebo sa mi to zdalo choré a nenormálne. Každý totiž musí byť zodpovedný za svoje kroky. Po pár mesiacoch sa objavil letáčik, ktorý nepriamo vyzýva ľudí k výstupu z druhého piliera. To sa mi zdá choré. Ten letáčik bol ale vytlačený aj z mojich daní, čo ma uráža. A navyše je na letáčiku veta „čas na rozhodnutie". Touto vetou boľševická hnida, zodpovedná za tento letáčik, spochybňuje moju schopnosť vedieť sa správne rozhodnúť, a to ma uráža dvojnásobne. A preto boj o druhý pilier začínam brať osobne.
Pri úvahách, prečo terajšej moci tak záleží na výstupoch ľudí z druhého piliera, sa mi vybavili dve vyjadrenia toho, kto je v čele útokov na druhý pilier. Tie dve vyjadrenia neprezrádzajú čo to len o jeho myšlienkových pochodoch a hodnotovej orientácii, ale vysvetľujú i príčinu týchto útokov. Prvý výrok odznel v súvislosti so širokorozchodnou železnicou: „my sme ... vôbec nehovorili o tom, koľko to bude stáť. Chceme to alebo nechceme to? Odpoveď bola veľmi jasná - chceme to". Druhý výrok odznel v súvislosti s druhým pilierom: „ročne zo štátnej kasy odčerpáva asi 20 miliárd korún... Tie peniaze by mohli ísť na školstvo, zdravotníctvo. Za tých 24 miliárd korún vymaľujeme Slovensko na zlato". Človek nemusí mať veľkú fantáziu, aby pochopil, o čo ide. Tu už nejde o dôchodky ani o dôchodcov. Tu si len niekto potrebuje presmerovať naše peniaze na budovanie vlastných Potemkinových dedín, na kupovanie vlastnej politickej budúcnosti, na kupovanie priazne svojich voličov, na podplácanie dôchodcov, darmožráčov, ožranov a všakovakej čvargy.
Ako sa brániť? Je nás 1,5 mil. Ohromná sila, ktorá je zamestnaná v stovkách firiem. Mnohé z týchto firiem vyplácajú svojim pracovníkom peniaze v rámci tretieho piliera. Proti nám v rámci druhého piliera smerujú útoky priame (vláda) i nepriame (zo strany tých, ktorí nie sú v druhom pilieri alebo z neho vystúpili, čím vedome ohrozujú naše úspory). Čo tak zahájiť jarnú protiofenzívu proti týmto útočníkom - a presadiť u zamestnávateľov vyplácanie tretieho piliera len tým, ktorí sú v druhom pilieri. Principiálny dôvod na to je - ak si niekto neváži súkromné vlastníctvo v podobe druhého piliera, tretí mu netreba. A keďže výraznými vlastnosťami Slovákov je pažravosť a závisť, a silnou motiváciou peniaze, uvidíme, aký bude výsledný pomer finálnych presunov v rámci piliera. Je nás 1,5 mil. A len na nás záleží, aká bude naša odpoveď voči týmto útokom. Ja verím, že bude dostatočne silná na to, aby topoľčianskeho chruňa i s tou jeho „hlboko sociálne cítiacou" zombie z ministerstva P poslala naša odpoveď do P (... pod tým P som myslel prachu...).
