Počas prvej vlády Fica som rozbiehal výrobu v jednej kórejskej firme, ktorá dodávala svoje komponenty do kórejských automobiliek. A nakoľko tam bolo dosť Kórejcov, pýtal som sa ich, ako je možné že krajina, ktorá len toť nedávno bola feudálna a pestovala ryžu, nás učí vyrábať autá a televízory.
Odpoveď Kórejcov bola približne takáto : „...kedysi pred 30-40 rokmi sme mali dosť vizionársku a odvážnu vládu, ktorá vsadila na mladých. Dala mladým ľuďom ponuku – my Vám zaplatíme školy vo svete, nakúpime patenty, licencie, vybavíme pracoviská, vytvoríme vám podmienky, a vy sa po štúdiách vrátite a začnete makať. A tak sa stalo. Tisíce mladých Kórejcov išlo do sveta, a Kórea začala vo veľkom investovať. Nakúpili sme práva na niektoré staré typy vozidiel Opel i iných značiek, rozmontovali, pochopili, a začali vlastný vývoj. Po pár rokoch prišli prvé typy Daewoo, a následne ďalšie značky. A nielen automobily, ale aj obrazovky, mobily, lode, stíhačky... „
Bola to údajne pre Kórejcov ťažká doba. Peniaze neboli pre všetkých a vláda išla nekompromisne v prospech budúcnosti. Takže starí si toto obdobie odskákali najťažšie, krajina sa zmietala v nepokojoch, ale vláda neustúpila. Dnes je Kórea svetovou špičkou v mnohých smeroch a životná úroveň ako aj spoločenská stabilita sú v krajine evidentné.
To podstatné, čo mi vtedy Kórejci povedali, bolo – „...ak chcete niečo dosiahnuť, niekam sa dostať, musíte mať víziu. Strategické smerovanie. Následne urobiť nekompromisnú reformu školstva, vedy, vývoja a výskumu a vytvoriť excelentné podmienky pre schopných ľudí. A za takých 20 rokov od reformy školstva prídu prvé výsledky...“ A na záver, s potuteľným úsmevom mi jeden z nich povedal : „...a keďže vy ste s tou reformou školstva ešte ani nezačali, tak ešte dlho budete montovať naše autá...“ A smial sa ako hovado a odchádzal predlhou firemnou chodbou do svojej kancelárie. Ten smiech počujem dodnes.
Vízia, stratégia, odvaha a schopnosť. Aké jednoduché stať sa svetovou extratriedou. Na základe týchto štyroch kritérií hodnotím každého politika. A každé hodnotenie dopadá veľmi smutno. Asi aj preto sme iba hlúpym a nevzdelaným národom spôsobilým akurát tak montovať niečo pre iných.
Po 2. svetovej vojne si Francúzi povedali, že sa stanú lídrami v oblasti dopravy. A začali. Školstvo, veda, výskum, vývoj. Už v roku 1949 prišla na francúzske trate lokomotíva CC7701 s cestovnou rýchlosťou 140 km/hod, následne legendárna lokomotíva CC7100 jazdiaca až do roku 2001, v roku 1975 prichádza lokomotíva BB7200 na rýchlosť 160 km/hod (u nás do dnes nemáme ani len trate na túto rýchlosť), a to sa už pomaly upravujú trate pre vysokorýchlostné TGV.
V roku 1950 začali Francúzi vývoj legendárneho lietadla Caravelle, ktoré lietalo až do 2005 roku. Nasledoval Concorde, a dnes sú to Airbusy. Podobne vrtuľníky (Alouette, Puma, Gazelle), vesmírny program, automobilový priemysel taktiež. Francúzi svoje strategické snahy zvládli.
Pred pár desiatkami rokov sa Česi rozhodli viac smerovať na biotechnológie. Dnes pomaly neprejde mesiac, aby neprezentovali nejaké nové liečivá, liečebné metódy a pod. A my? Za 30 rokov sme mali na Slovensku 20 ministrov školstva, kde skvosty ako Paška, Slavkovská, Fronc, Mikolaj, Čaplovič či Plavčan boli garanciou kde čoho, len nie progresu. A preto mi nedá nehodnotiť Pellegriniho týmto uhlom pohľadu.
Pellegrini doštudoval vysokú školu a onedlho nato, s roku 2000 vstúpil do Smeru. O dva roky sa stáva nosičom kufríka smeráckemu poslancovi. Asi kufrík nosil dobre, lebo následne, od 2006 už ako udatný smerák je poslancom v parlamente, kde následne vykonáva aktivity v celkovo 6 rôznych pozíciách až do 2012, kedy sa postupne stáva štátny tajomník Ministerstva financií, minister školstva, predseda NR (po Paškovi a jeho zlodejinách v zdravotníctve), podpredseda vlády pre investície a predseda vlády (po tom ako smeráci zavraždili Jána Kuciaka).
Osobne si myslím, že odborník by sa profiloval v jednej špecifickej oblasti, ale Pellegrini žiadny odborník nie je. Upchávali ním prázdne miesta a plátali ním prúsery. Nemal sa kde a ako odborníkom stať. Vie rozprávať, väčšinou o ničom, ale žiadny výsledok za ním nie je. Teda... tým, že k akejkoľvek robote ani len nepričuchol, tak sa aspoň nechá fotiť, ako pozerá na tých ktorí robia. Alebo sa nechá fotiť na traktore. Pri bagri. Pred vatrou. Pod stromom. Pred vodopádom. Na rozkvitnutej palúčke. V tesilákoch pred šopou. Pri žblnkajúcom potôčiku. Smajlíkaté fotečky, ktorými nám oznamuje: „...pozerajkajte sa na mňa, aký som ja peknučký...“. Keby jeho snahou bolo sa cez tieto prihlúple fotky dostať do tanečného kola niekde v bare „Blue Oyster“, tak by som to chápal. Lenže on sa pchá na pozíciu, z ktorej chce ovplyvňovať budúcnosť státisícov ľudí. A tu sranda končí.
A tak je potrebné pospomínať, kedy sa Pellegrini vyjadril k budúcnosti Slovenska v podobe nejakej vízie. Žiaľ, asi nič také sa nestalo. Má síce na bilboardoch niečo o silnom štáte, ale každý kto nie je úplný blbec vie, že je alebo silný štát a slabý občan, alebo naopak. V prípade Slovenska obe možnosti neplatia. Myslím teda silný štát a silný občan. Lebo u Pellegriniho slabý štát a slabý občan bude krute rýchlo. A navyše sa nikdy nevyjadril, ako silný štát dosiahne. Takže vízia nič.
Strategické smerovanie? Nejaké ciele? Nejaká predstava kde bude Slovensko za 10 či 15 rokov? Nič. Iba drísty o lacnejších potravinách, lacnejších energiách, vyšších dôchodkoch. Skade a ako? Bez nápadu. Takže ani stratégia nič.
A tak sa aspoň pozrime, čo tento smeráčik dokázal. Napríklad ako minister školstva? Žiadny výsledok nebol. V Iuvente na chrapúňa presadzoval smerákov do funkcií a keď ľudia nesúhlasili, vyhrážal sa im SIS-kou. Čachroval s peniazmi medzi SAV-kou a agentúrou VEGA. Kade chodil, tade tliachal o potrebe mať lepších učiteľov, ale nič pre to neurobil. A tak, s vedomím že v rámci školstva je úplne nepoužiteľný a neschopný, tak aspoň chodil po školách a nechával sa fotiť v zborovniach. Lebo to on vie. Vždy seba okázalo prezentovať, hoc žiaden dôvod na to neexistuje.
Po poprave Jána Kuciaka sa stal Pellegrini predsedom vlády. Úsmevčeky a život bez výsledku pokračovali, ale z toho času čo presadol na priemiérsku stoličku, predsa len 4 veci by som vytkol.
Keď už Pellegrini pochopil, že ani on, ani celý jeho podarený smer nikdy nič pozitívne nevytvorí, vrátane nemocnice, tak si sadol do bagra a poďho búrať Rázsochy. Nuž áno, postaviť nič nevie, tak aspoň búra. No..., vlastne ani to búranie mu nešlo, keďže po pár minútach bol rád, ...“že ho stroj nestiahol...“ Ale fotečiek ako sedí na bagri má peknú kopu. A drístov o tom ako sa celý projekt Rázsoch zničil, tiež. Lenže ak niekto rozpráva, že stavba Rázsoch išla do prachu, pričom nás stála ohromné peniaze, patrilo by sa aj povedať, kto to spôsobil a ako s ním naložiť. To sa samozrejme nestalo. Pellegrini nie je spôsobilý povedať niečo analytické, ukázať súvislosti, systémovo riešiť veci tak, aby sa problémy neopakovali. Je ako taký ploský kameň, ktorý len skáče po hladine.
Druhý najzásadnejší krok, ktorý Pellegrini ako premiér urobil, bol ešte okázalejší ako ten prvý. Ako taký James Bond priletel Pellegrini vrtuľníkom na stavbu tunela Dubná Skala, aby "dal názor". Už zhora údajne videl, ako sa na stavbe ľudia len tak potulujú, vadí mu že tam nerobia stovky ľudí, aby sa meškanie znížilo (akoby to bolo o počte ľudí..., to už samo osebe hovorí o spôsobilosti tohto nosiča kufríkov), a následne sa stavba zastavila. Keby v ňom bola štipka cti, pripomenul by nám všetkým, kto firmu na výstavbu tunela vybral, že to bola smerácka partia so smeráckymi tokmi peňazí, a že plnú zodpovednosť na tomto bordeli mali všetci smeráci vrátane vysmiateho. Nič také nepovedal. Zato drístov o tom, ako ľudia migrujú v kolónach, lebo tunela niet, a ako treba viac a viac robiť pre ich šťastné zajtrajšky, bolo na tlačovke kopec.
A aby hneď jasne ukázal, aké zajtrajšky Pellegrini myslel, dal stavbu tunela zastaviť, a tunel osadiť mrežami. Mrežami za 235 tisíc €, hoc iní by tie mreže dodali za 65 tisíc €. Skrátka ako slovenský denník informujúci o predražených mrežiach nazval svoj článok: „dorabovať a zmiznúť“. A to je asi tak všetko, čo Pellegrini vo funkciách urobil. Zopakujem. Veľké nič. Žiadny výsledok, žiadny progres, iba veľkohubé táraniny. V ničom nezapre svoju minulosť smeráka, a v ničom sa oproti minulosti nezmenil. Jediné čo dokázal bolo, že tí mysliaci dnes chápu, že pre budúcnosť Slovenska má ďaleko vyššiu hodnotu ten bager z Rázsoch, ako nejaký Pellegrini.
Nedá mi ale nespomenúť ešte jednu drobnosť. Bolo to v Tatrách. Nejakým nedopatrením vytiahli Pellegriniho do Javorovej doliny, aby mu ukázali, ako vypadá bezzásahová oblasť. V 5. stupni ochrany Štátne lesy TANAPu vyrúbali zdravé stromy, aby sa kde mali autá smeráckych papalášov otáčať, na mostíku cez potok sa narýchlo zbúchalo zábradlie, aby sa nedajbože smeráci neskiepali do vody, a sám veľký Pellegrini po vzhliadnutí lesa v bezzásahovej časti zadrel jemu štandardným spôsobom : „...to pováľané drevo treba dať preč a celé to tu vyčistiť... sa tu nemienim pozerať na takýto bordel...“.
...po pravde..., ja by som sa zas do budúcna nechcel pozerať na Pellegriniho a ten bordel, ktorý ostáva po jeho aktivitách. A tak na záver, jediné čo mu naozaj ide, sú asi tie fotečky. Pri nich by mal ostať... A my zatiaľ, pokiaľ si nezvolíme niekoho normálneho a schopného, sa budeme kochať výsledkami tých, čo sú desaťročia pred nami...
