Cez víkend sa stretol smerák Blanár s vojnovým zločincom Lavrovom, aby mu tlmočil túžbu smeráckych vlastizradcov napchať Slovensko späť pod vplyv teroristickej krajiny zvanej Rusko. Neprekvapuje. Tlupa poblúdených primitívov zo Súmračnej so zvrátenou hodnotovou orientáciou už pomaly nemá ako prekvapiť. Stačí si pripomenúť výroky fanatika Blahu : „... fašizmus prišiel zo Západu a sloboda z Východu...“, alebo povzdych topoľčianskeho chrapúňa v zmysle : „...mráz nejde z Kremľa, ale zo západu...“ Ak navyše topoľčanec vyhlási, že : „...jediným plánom EÚ je podporovať vzájomné zabíjanie Slovanov...“, je čas sa vážne zamyslieť, aké ďalšie prejavy idiocie môžu v tej chorej hlave ešte vzniknúť.
A preto možno nezaškodí si pripomenúť pár čriepkov z pomerne nedávnej histórie.
Začnem takto : čo je to vojenská agresia? Dodatok Rímskeho štatútu Medzinárodného trestného súdu k zločinu agresie hovorí nasledovné:
Na účely tohto štatútu „zločin agresie“ znamená plánovanie, prípravu, podnecovanie alebo spáchanie aktu agresie, ktorý svojou povahou, závažnosťou alebo rozsahom predstavuje zjavné porušenie Charty OSN, ktorého sa dopustí osoba v pozícii umožňujúcej účinne kontrolovať alebo riadiť politické alebo vojenské aktivity štátu.
Na účely odseku 1, „akt agresie“ znamená použitie ozbrojenej sily štátom proti suverenite, územnej celistvosti alebo politickej nezávislosti iného štátu, alebo iným spôsobom, nezlučiteľným s Chartou OSN. Akékoľvek z nižšie uvedených konaní sa bez ohľadu na vyhlásenie vojny považuje za akt agresie v súlade s rezolúciou Valného zhromaždenia OSN č. 3314 (XXIX) zo 14. decembra 1974:
vpád alebo útok ozbrojených síl štátu na územie iného štátu alebo akákoľvek vojenská okupácia, hoci aj dočasná, ktorá je dôsledkom vpádu alebo útoku, alebo akékoľvek pripojenie územia iného štátu alebo jeho časti použitím sily;
bombardovanie územia štátu ozbrojenými silami iného štátu alebo použitie akýchkoľvek zbraní štátom proti územiu iného štátu;
blokáda prístavov alebo pobrežia štátu ozbrojenými silami iného štátu;
útok ozbrojených síl štátu na pozemné, námorné alebo letecké sily, alebo loďstvo a letectvo iného štátu;
použitie ozbrojených síl jedného štátu, ktoré sú na území iného štátu so súhlasom prijímajúceho štátu, v rozpore s podmienkami obsiahnutými v dohode alebo akékoľvek predĺženie ich prítomnosti na takomto území po skončení platnosti dohody;
konanie štátu, ktorým umožňuje druhému štátu aby využíval územie, ktoré mu poskytol k dispozícii, na páchanie aktu agresie proti tretiemu štátu;
vyslanie ozbrojených bánd, skupín, neregulárneho vojska alebo žoldnierov, štátom alebo v jeho mene, ktoré sa použitím ozbrojenej sily proti inému štátu dopúšťajú alebo podstatným spôsobom zapájajú do činnosti takej závažnosti, ako sú vyššie vymenované konania.“
Kto nie je úplný hlupák, prečítaním jednotlivých bodov pochopí, že v rusko – ukrajinskom konflikte je agresorom Rusko. Ono to zas až tak moc neprekvapuje, lebo Rusko je zákerným a nebezpečným agresorom už viac ako 100 rokov. Ale pekne postupne: to, či je niekto agresívny alebo nie, či niekto vedie ofenzívne vojny alebo nie, častokrát naznačujú používané zbrane.
Cieľom vojenskej agresie je totiž prostredníctvom ofenzívnych operácií obsadiť územia či získať nejaké strategické, taktické či operačné ciele. A na to treba stanoviť nejaké miesto, kam bude útok smerovať, a určiť vhodné zbrane.
V časoch mongolského vpádu do Európy bolo jasné, kto je agresor, a kto sa bráni. Opevnené mestá neboli práve synonymom ofenzívy, ale skôr obrany. V 30-tych rokoch minulého storočia bolo na príklade Nemecka a Československa jasné, kto asi bude agresor, a kto sa bude brániť. Na nemeckej strane vysoká mobilita pozemného vojska a útočne ladené letectvo v podobe strmhlavých bombardérov, na československej strane línia opevnení a kvalitné delostrelectvo.
A prišla druhá svetová vojna, a s ňou fakt, že západné krajiny naučili sovietov vyrábať moderné zbrane a vybavili ich materiálne a znalostne natoľko, že sovieti mohli poraziť Hitlera. Lenže, sovieti sa porazením Hitlera nezastavili a začali bleskovo zbrojiť v rámci prípravy útoku na západnú Európu.
Ešte v roku 1943 podpísal ZSSR a ČSR Zmluvu o priateľstve, vzájomnej pomoci a povojnovej spolupráci. O tom, ako táto zmluva bude reálne vypadať, sa rozhodovalo v Kremli. Smutným faktom je, že na túto zmluvu upozorňovalo britské ministerstvo zahraničných vecí už v júni 1942. Totiž už v tej dobe bolo jasné, že ZSSR sa bude snažiť dostávať malé krajiny ako ČSR do svojej sféry vplyvu, a preto Briti navrhli prijať dohodu na zásade sebaobmedzenia (self – denying ordinace), ktorá by dočasne nedovolila veľkým hráčom (USA, Británia a ZSSR) uzatvárať dohody s malými krajinami. Nestalo sa. Sovieti postupne obsadili strednú Európu a pomaly začínalo byť jasné, ako sa bude politická situácia v „oslobodených“ krajinách vyvíjať.
V apríli 1945 povedal Stalin juhoslovanskému politikovi Milovanovi Djilasovi: „...Táto vojna je iná, ako vojny v minulosti. Každý, kto obsadí nejaké územie, zavedie v ňom svoj spoločenský systém. Každý zavádza svoj systém tam, kam až dôjde jeho armáda. Nemôže tomu byť inak...“ Stalin chcel výsledkami druhej svetovej vojny dosiahnuť výhodné strategické hranice ZSSR vytvorením nárazníkového pásma na západe a juhozápade ZSSR z krajín ako bolo Československo, Poľsko, Maďarsko či Juhoslávia.
Akonáhle začala Červená armáda vstupovať na územie ČSR, začal platiť prvý článok dohody o vzťahoch medzi ČS orgánmi na oslobodenom území a velením sovietskych vojsk, kde si sovieti presadili, že im prislúcha najvyššia moc v zóne pásma 70 km od frontovej línie (toto poniektorí hlupáci nazývajú dodnes oslobodením). To umožňovalo sovietom, NKVD a Smerš-u odvliecť tisíce obyvateľov Slovenska do gulagov. A hrozilo, že sovieti budú zverstvá páchané na našom území stupňovať, našťastie sa ale stalo to, že časť územia ČSR bola oslobodená západnými spojencami. Preto už v novembri 1945 navrhol americký prezident Truman Stalinovi, aby obe mocnosti stiahli svoje vojská z územia ČSR, čo sa k 1.12.1945 aj stalo.
To, čo po odsune amerických a sovietskych vojsk v ČSR ostalo, boli západné zbrane a sovietski poradcovia – vojenskí aj politickí. Tí politickí začali chystať komunistov na prevrat, tí vojenskí sa snažili zasahovať do všetkého, čo sa týkalo našej armády. Západné krajiny nám tu nechali v rámci vyzbrojenia krajiny okrem iného stíhacie lietadlá Spitfire a tanky Cromwell, čiže zbrane, ktoré našim vojakom boli dôverne známe z bojov v druhej svetovej vojne. Dlho to takto ale neostalo.
V roku 1947 ponúkli USA európskym krajinám Marshallov plán, čo bola vlastne ekonomická obnova vojnou zničeného hospodárstva. Pre ČSR to bola strategická príležitosť, keďže viac ako 80% exportu smerovalo na západné trhy. Lenže najskôr vyhlásil Molotov, že spolupráca ČSR s USA bude vnímaná ako spojenectvo, a teda ČSR sa stane nepriateľom ZSSR, a následne Stalin prikázal ČS vláde okamžite prísť na koberec do Kremľa, kde im vysvetlil, kde je ich miesto. Stalin zakázal Československu prijať západnú pomoc, a od tej chvíle vládli v ČSR už iba sovieti. Po roku 1948 sa začala krajina meniť na sovietsky satelit. Armáda sa zbavila západnej techniky, priemysel dostal príkaz vyrábať licenčne sovietske zbrane, a sovietski poradcovia rozhodovali o úplne všetkom. Dňa 14.8.1951 vydal minister obrany ČSR Čepička pokyn, v zmysle ktorého mali sovietski poradcovia v porovnaní s ČS generalitou privilegované postavenie. Sovietski poradcovia sa zúčastňovali všetkých porád v našej armáde, dokonca ani minister Čepička nemohol rozhodnúť bez súhlasu hlavného vojenského poradcu Guseva.
A tak vďaka sovietom sme začali nielen stavať pracovné lágre a šibenice, učiť sa od bratov z NKVD mučiť našich ľudí na milión spôsobov a popravovať ich, rozmrdať si krajinu na sovietsky obraz, ale aj zmeniť si vlastnú armádu tak, aby bola presne podľa predstáv sovietov. V Kremli sa definovalo, akú štruktúru zbraní bude mať naša armáda, ako bude organizovaná, aký výcvik bude mať, a ako sa s ňou naloží v prípade vojny.
Od roku 1950 sa počítalo s našou armádou ako obrannou, ktorej úlohou bolo zastaviť nepriateľa do príchodu síl 2. strategického sledu, čiže sovietskej armády. Následne sme mali prejsť do protiútoku proti imperialistom, obnoviť suverenitu nášho územia, prípadne sa dostať do hĺbky 50 km na nepriateľské územie. Predpokladala sa dlhodobá vojna s využitím konvenčných zbraní, pričom Stalin v januári 1951 informoval zástupcov spriatelených krajín, že takáto vojna vypukne do troch rokov.
Lenže od 50-tych rokov sa začali armády vyzbrojovať jadrovými zbraňami, a tie zmenili pôvodné plány. V máji 1954 bolo cvičenie v protiatómovej ochrane vojsk pre vedúcich funkcionárov našej armády, a od roku 1955 sa už armáda intenzívne pripravovala na nový spôsob boja. Plán „Zástava“ predpokladal v prípade útoku zo strany imperialistov zastaviť ich našou armádou po dobu 10 až 21 dní, hlavne v smere Norimberk – Plzeň – Praha a Viedeň – Brno – Katovice, prípadne podniknúť protiútok s cieľom vytlačiť imperialistov z krajiny. A tak sa československá armáda chystala na útok zo strany kapitalistických hrdlorezov, ale útok stále neprichádzal.
To, čo prichádzalo, boli stále nové a nové stratégie vedenia vojny predkladané sovietskými stratégmi. V januári 1960 si sovieti schválili novú vojenskú doktrínu postavenú na jadrovom útoku. Pavel Minařík z Vojenského ústredného archívu túto doktrínu okomentoval nasledovne: „...moderne vybavená armáda za využitia účinkov jadrových zbraní a výsadkov v operačnej hĺbke obrany protivníka poskytovala predpoklady pre vedenie operácií ... už v prvých dňoch vojny do čo najväčšej hĺbky územia protivníka ... tempo útoku malo byť 60 až 100 km za deň ... za rozhodujúce sa považovalo prvých 30 dní vojny, kedy sa očakávalo najintenzívnejšie použitie jadrových zbraní...“
V decembri 1960 náčelník GŠ ČSLA genplk. Otakar Rytíř uviedol: „... nový pomer síl dáva reálnu možnosť v prípade rozpútania vojny agresorom odpovedať mocným raketonukleárnym úderom, ktorý zabezpečí okamžitý prechod k rozhodným útočným operáciám...“, aby v marci 1965 dotyčný náčelník doplnil nasledovné: „...vojna bude znamenať konečný zápas socializmu a imperializmu, rozhodný boj oboch táborov na život a na smrť ... zničenie jednej zo sústav a definitívne upevnenie druhej sústavy. Strategickým cieľom vojsk ... bude vyvedenie síl NATO ... z vojny a obsadenie prístavov Atlantického oceána. Tým bude sledovaný cieľ zabrániť prísun síl a prostriedkov USA do Európy a vytvoriť výhodné podmienky k vedeniu druhej, konečnej etapy vojny...“
A tak sa od poloviny 60-tych rokov naša armáda bleskovo menila na útočnú. V roku 1960 bol plán pre útok našej armády na imperialistický tábor za 5 dní 120 km smerom na Bavorsko, v októbri 1964 bol plán pre našu armádu dosiahnuť rieku Rýn na čiare Langeres – Besancon, cestou tam zničiť vojská NATO v Bavorsku, ovládnuť norimberské priemyselné oblasti, a počkať na sovietov, s ktorými sa dostať do Španielska do 35 dní.
Takto pripravovali súdruhovia v Kremli plány pre našu armádu. ČSLA mala byť prvým sledom útoku na imperializmus, a logicky s predpokladanými ohromnými stratami. Tie ale nikoho v Kremli netrápili. Veliteľ Západného vojenského okruhu, gen. Mojmír Zachariáš koncom 80-tych rokov na tieto sovietske plány útoku našej armády na západ povedal: „...mali by sme veľké straty a ohromné problémy so zásobovaním. Tým skôr, že by pohonné hmoty, munícia či potraviny prúdili k Rýnu cez totálne zničenú a nepriechodnú krajinu. A s príchodom k Rýnu by to bol koniec československej armády...“ Generál Vinkler dodal: „...osud našej armády by sa odohral niekde tu...“ – a ukázal na mapu, kde by mala byť naša armáda v prípade útoku na Nemecko po prvom dni, maximálne po dvoch dňoch.
Áno, životnosť našej armády pod plánovaním našich sovietskych bratov by bola tak dva dni. A tie plány boli čoraz šialenejšie. V štýle hesla „najlepšia obrana je útok“ bol v auguste 1961 plán v prípade útoku na imperialistov bleskovo vykonať evakuácie 11 československých miest, pričom by išlo o 2,5 milióna ľudí evakuovaných v priebehu 8 hodín. Ako sa vyjadril Jaroslav Láník z VHÚ : „...bez vykonania evakuácie sa zdravotné straty v prvých dňoch konfliktu odhadovali na 1,2 milióna ľudí, čo bola desatina obyvateľov krajiny...“ A aby toho nebolo dosť, naši sovietski bratia nám dokonca naplánovali aj to, koľkými jadrovými zbraňami máme na imperialistov zaútočiť. Československá armáda mala vykonať 131 jadrových úderov na imperialistický svet, z toho 96 lietadlami a zbytok raketami.
Síce už od roku 1955 prilietajú do Československa bombardéry Il-28 ako nosiče jadrových zbraní, ale reálna príprava na jadrovú vojnu začína pre československú armádu od roku 1961, kedy do ČSR prichádzajú prvé rakety. Dňa 30.8.1961 dostáva čs. armáda rakety OTR 8A61 (dosah 270 km), prípadne rakety 8K11 (dosah 150 km) ako nosiče jadrovej hlavice (SCUD-A). Postupne bolo dodaných 16 kompletov do základne Hranice na Moravě, ktoré boli po desiatich rokoch nahradené kolesovým kompletom 9P117M SCUD-B a raketou 8A14 (keďže jadrové hlavice boli citlivé na otrasy...)
V období 1961 – 1962 prebiehala príprava našich vojakov na raketové systémy. V Leningrade sa pripravovali velitelia oddielov, topografi, velitelia palebných skupín a batérií, v Sumy velitelia čiat a technické batérie, v Penze inžinieri oddielov a pod. Od roku 1963 každý rok cvičili jednotlivé raketové útvary ostrú streľbu na strelnici Kapustin Jar, a to až do roku 1989. V roku 1982 boli posledné streľby s raketami umiestnenými na pásových podvozkoch.
Keď v roku 1976 začal ZSSR vyzbrojovať svoje jednotky vysokopresnými raketami SS-20 Saber a od roku 1979 aj raketami SS-23 Spider, bolo jasné že niečo z toho sa veľmi skoro objaví aj v strednej Európe. Reakcia NATO mala podobu rakiet Pershing II, ktoré sa začali od roku 1980 objavovať aj v západnej Európe. Dňa 25.10.1983 uviedli československé denníky nasledovnú správu: „...Keďže USA už dokončujú práce spojené s rozmiestnením balistických rakiet Pershing 2 a striel s plochou dráhou letu v západnej Európe, posúdili vlády ČSSR a ZSSR odvetné opatrenia. Po vzájomnej zhode sa začínajú prípravné práce na rozvinutie raketových komplexov operačno-taktického určenia...“ Oficiálne to znamenalo, že na územie ČSSR prídu ruské rakety OTR-22 / SS-12, vrátane jadrových hlavíc. Dolet týchto rakiet bol 900 km a boli schopné niesť jadrové hlavice s účinnosťou 500 kiloton (20x silnejšie ako bomba v Nagasaki).
Aby komunisti upokojili obyvateľov ČSSR, vypustili do obehu na adresu Pershingov riekanku „...jen se neboj, milé dítě, SS-20 ochrání tě...“ Nuž, rakety SS-20 u nás neboli, keďže tie mali dolet 5.000 km, ale aj SS-12 bola zbraň, ktorá z ČSSR urobila jadrový terč. A zdá sa že ani riekanka nezabrala, teda možno u boľševických mamľasov typu blaha áno, ale tí normálni obyvatelia ČSSR si hovorili inú riekanku: „...lepší pershing v zahradě, nežli Gustáv na Hradě...“
A tak koncom roka 1983 sa musela posádka v Hraniciach na Moravě vypakovať a urýchlene presťahovať, lebo presne na štedrý večer 1983 napochodovalo do kasární v absolútnom utajení 1.000 príslušníkov 122. sovietskej raketovej brigády aj s raketami SS-12. A keďže v období 1966 – 1969 si sovieti na našom území postavili v rámci akcie Javor tri sklady jadrových zbraní, vlastne boli hneď zariadení.
Raketové systémy SS-12 boli na území ČSSR a NDR v počte 58 odpaľovacích zariadení. V podstate sme tieto rakety aj s posádkami dostali príkazom. Dňa 30.7.1983 náčelník GŠ OS ZSSR Ogarkov informoval čs ministra obrany Dzúra, že ZSSR hľadá vhodné miesto na území ČSSR pre umiestnenie operačno taktických rakiet vrátane ubytovania pre 1.000 príslušníkov + 320 kusov techniky, a že ich nemieni umiestniť do priestorov svojich vojsk už roztiahnutých na našom území. A tak milý Dzúr zrazil päty a súdruhom vyhovel. Sovieti si zriadili tri palebné postavenia po šiestich odpalovacích zariadeniach – v priestore Libavá pri Olomouci, Přáslaviciach a Starej vode, pričom každé postavenie obsahovalo železobetónové kryty Granit s kompletným vybavením.
A keďže mať na vlastnom území takticko operačné rakety v podobe nosičov jadrových hlavíc, navyše pod kontrolou samotných rusov, bola preukrutná vec, tak československí súdruhovia zorganizovali na území ČSSR mierové zhromaždenia na podporu tejto úžasnej udalosti. V Žiline prišlo 20 tisíc ľudí, v Bratislave dokonca 90 tisíc ľudí osláviť fakt, že z nás sovieti urobili jadrový terč a umiestnili u nás zbrane prvého úderu. A keby len to. Dotiahli ku nám jadrové zbrane. Na otázku, či na území ČSSR boli jadrové zbrane, generál Eduard Vorobjov odvetil: „...Viete si predstaviť, že by sa raketové jednotky nachádzali v Československu a výzbroj do nich niekde v Sovietskom zväze? Takúto výzbroj sme tam, samozrejme, mali...“
Je to logické – ak by na našom území neboli jadrové hlavice, iba preprava zo ZSSR k útvarom v ČSSR by trvala 22 hodín. Preto sa 15.12.1965 podpísala dohoda medzi ZSSR a ČSSR „...o opatreniach na zvýšenie bojovej pohotovosti raketových vojsk“, a na našom území sa zriadili sklady jadrových zbraní Javor (v Poľsku napr. sklady Visla). Tým sa čas dodania jadrových zbraní skrátil na 3 hodiny.
A aby toho nebolo dosť, v maximálnom utajení sa na územie ČSSR dotiahli takticko operačné rakety typu zem-zem 9K714 OKA / SS-23 Spider, ktoré začala používať čs armáda na základni Brdy. Konkrétne 4 ks odpalovacieho zariadenia 9P71, 4 ks nabíjacieho prepravníka 9T230, 4 ks prepravníka 9T240, 18 ks rakiet 9M714 a 18 ks kazetových hlavíc 9N74K vymeniteľných v prípade potreby za jadrové hlavice 9M714B.
Dolet rakety bol 400 km, presnosť zásahu bola vysoká a príprava k odpáleniu rakety bola kratšia ako 10 minút. Dolet rakety k cieľu bol v rozpätí 330 až 351 sekúnd.
A aby toho ešte nebolo dosť, súdruhovia z Kremľa sa rozhodli z nás urobiť ešte väčších pinglov. Naplánovali umiestniť na naše územie ďalšiu raketovú brigádu, vyzbrojenú raketami 15P666. Išlo o rakety stredného doletu, určené k útoku na raketové komplexy Pershingov. Opät rakety prvého úderu, opäť jadrové zbrane. Tieto zbrane sa vyvíjali od roku 1982, dňa 23.11.1983 minister obrany ZSSR Dmitrij Ustinov rozhodol o rozmiestnení týchto rakiet na území sovietskych satelitov, našťastie v roku 1984, keď sa rakety testovali na strelnici Kapustin Jar, najskôr vystrelo KGBáka Andropova, koncom roka 1984 sa pakoval na večnosť aj Dmitrij Ustinov, a ako bonus bol o štyri mesiace odchod do prdele aj u Černenka. Pôvabné obdobie, kedy boľševické hnidy v Kremli dochli ako muchy, vďaka čomu nielen že na naše územie neprišli rakety 15P666, ale postupne sa stadeto vyvliekli aj jadrové zbrane a rakety SS-12, ba dokonca sa stadeto vypakovali, potom ako nás tu 20 rokov vyžierali, aj všetci ruskí okupanti.
Azda by mohol prísť záver blogu. So zhrnutím, že v roku 1945, keď sovieti vytlačili z nášho územia nemeckých nacistov, následne naše územie politicky a neskôr aj vojensky obsadili. Preto tvrdiť, že nás sovieti oslobodili, môžu iba smerácki chrapúni. Sovieti nás obsadili. Slobodní sme neostali. A nielen to. Sovieti sa rozhodli vybudovať z našej armády predvoj tej svojej. Využiť nás ako útočnú päsť vo svojich primitívnych úvahách o porazení imperializmu. Naša orientácia na tankové vojsko s podporou bombardérov a raketové vojsko s jadrovými hlavicami z nás urobilo agresívnu armádu, ktorú riadili senilné boľševické prasce tam kdesi v Kremli. A tí nemali najmenší problém urobiť z nás žrádlo pre kanóny NATO a vyhladiť nás tak, ako rusáci vyhladili 1. československý armádny zbor na Dukle. A kolaboranti z radov našich komunistov im v týchto zvrátených úvahách vždy ochotne pomáhali. Od tej doby uplynulo 35 rokov, a akosi sa nič nezmenilo. Stále je v čele krajiny komunistický chrapúň, ktorý poslúcha rusákov a trepe sprostosti. Ale niečo sa predsa len zmenilo.
V roku 1986 som slúžil v oblasti Brdy u raketovej brigády vyzbrojenej raketami SS-23. Uvedená brigáda bola absolútnou špičkou v tej dobe v našej armáde. Mali sme na základni ruských špecialistov, každú chvíľu sme trénovali v okolitých lesoch prekládky rakiet (pamätám si aspoň 11 výjazdov na obdobie pár dní), kvalita vojakov, záklaďákov aj profesionálov, ľudská aj odborná boli brutálne vysoko. A z toho pramenila aj istá otvorenosť v rozhovoroch. Samozrejme, ako každý útvar, aj my sme mali Politické školenie mužstva. A boli tam aj klasické témy. Napr. kto koho ohrozuje. Do dnes si pamätám jedno štvorhodinové stretnutie, ktoré skončilo hlavybôľom politruka. Niečo na spôsob:
Bránime vlasť pred zlým západom. Ak je západ tak zlý, prečo ľudia od nás utekajú tam, a ľudia zo západu neutekajú ku nám?
Ak je tam tak zle, prečo ľudia tam majú vyššie platy?
Čo sa stalo že ich technika je výrazne vyššie ako naša? (dodnes spomínam na firmu Konrad a elektroniku)
Prečo by nás chcel západ prepadnúť?
Hlavne posledný bod trval v diskusii asi hodinu, kde sme sa pomaly ale isto dostali do všeobecnej zhody, že nie západ chce prepadnúť nás, ale my chceme prepadnúť západ. Západu len stačí počkať, kedy sa to u nás rozpadne, lebo ten bordel, ktorý tu bol pod vedením komunistov, už kričal na všetky strany.
Ako dôstojník a veliteľ jednotky som bol aktérom viacerých stretnutí, kde sa mi potvrdzovalo, že Vašavská zmluva je útočný pakt, kde my sme iba baranidlom určeným zaútočiť na prvé stupne obrany západného sveta, aby za nami mohli napochodovať do kapitalistického sveta sovieti. V momente, keď my už nebudeme, lebo túto úlohu nám hajzli v Kremli nalinkovali. Lebo tak si oni naplánovali boj proti kapitalizmu – nahnať nás všetkých na istú smrť, za cenu hoc aj straty našej armády spôsobiť západniarom čo najväčšie škody, a potom to doraziť svojimi vojakmi. Ktorí tiež nemali pre tých z Kremľa bohvieakú hodnotu.
Dnes to vidíme na Ukrajine. Rusáci nasadzujú do predných línií magorov z Nepálu, Vietnamu a podobných krajín, ktorí rusom uverili a nechali sa zlákať. Ich ľudská hodnota je nula nula nič. A presne taká bola naša hodnota pod sovietskou nadvládou v časoch socializmu. Obdobia, ktoré si môže vychvaľovať iba smerácky magor. Takže porovnávajúc obdobie roka 1986 s dnešnou dobou azda len – vtedy sme nemali informácie, a k pravde sme sa prebíjali zdravým sedliackym rozumom. Dnes informácie sú, a je ich dosť. Len rozum sa vytratil. V roku 2000 sa zverejnili údaje nižšie o použití našej armády. Kto si chce prečítať celé znenie, nájde si ho na webe. Jedna z ukážok, ako si z nás urobil Kremeľ nevoľníkov na jedno použitie. Ako sme v časoch socializmu stáli po boku sovietskeho agresora. Presne tak ako teraz stál po boku Lavrova smerák blanár. A potom si vypočujem drísty chrapúňov ako je blaha či fico, a je mi smutno.
Pamätám, keď sme prvý krát oficiálne išli s raketovými systémami SS-23 zo základne v Brdoch na cvičisko Doupov. Každých 200 metrov stálo nejaké auto s diplomatickou značkou a nenápadne si nás fotili. A medzi týmito autami stáli autá kontrášov. Skrátka, ľudia na západe chceli vidieť, čím na nich chceme zaútočiť, akými zbraňami ich chceme vraždiť. A chalani na útvare vedeli, že ak by sa písklo niečo ostré, tak ten koniec sveta vidíme z prvej rady. Videl som mapy a plány útokov našej ľudovej armády na imperialistov aj v čase cvičenia v roku 1986. Preto ma plán použitia ČS armády z roku 1963, prikázaný Kremľom, a podpísaný prezidentom Novotným, neprekvapil.
Lebo..., každý, kto paktuje s rusákmi, je na jedno použitie. A mňa desí, že v čele tejto krajiny je zvrátená lúza, ktorá nás opäť vťahuje do náručia vrahov a teroristov.
Plán použití Československé lidové armády v době války, 1963
Situace vlastních jednotek
Po obdržení zvláštního nařízení od hlavního velitele spojených ozbrojených sil /Varšavské smlouvy - P.M./ rozvíjí Československá lidová armáda Československý front s úkoly:
Být připraven ihned po jaderném úderu přejít do útoku ve směru Nürnberg, Stuttgart a částí sil na München. Jaderný úder na vojska protivníka provést do hloubky po čáru Würzburg, Erlangen, Regensburg, Landshut.
Bližší úkol - ve spolupráci s 8. /sovětskou - P.K./ gardovou armádou 1. západního frontu porazit hlavní síly Střední skupiny armád v jižní části NSR a koncem 1. dne (D 1) ovládnout čáru Bayreuth, Regensburg, Passau, koncem 2. dne dosáhnout čáru Höchstadt, Schwabach, Ingolstadt, Mühldorf a do 4. dne útoku dosáhnout čáry Mosbach, Nütringen, Memmingen, Kaufbeuren.
V dalším rozvíjet útok směrem na Strasbourg, Epinal, Dijon, dokončit zničení protivníka na teritoriu NSR, překročit řeku Rýn a 7. nebo 8. den operace ovládnout čáru Langres, Besancon.
Dále rozvíjet útok na Lyon...
V prvním hromadném jaderném úderu silami raketových vojsk Československého frontu, frontového letectva a s podporou dálkového letectva přiděleného frontu zničit hlavní uskupení vojsk prvního operačního sledu 7. polní armády USA, prostředky jejího jaderného napadení, místa velení a stanoviště navedení letectva.
V průběhu rozvíjení operace silami raketových vojsk a letectva ničit operační zálohy, přicházející z hloubky, nově objevené prostředky jaderného napadení a letectvo protivníka.
Celkem vyžaduje operace použít 131 jaderných raket a atomových bomb, z toho 96 raket a 35 atomových bomb. V prvním jaderném úderu použít 41 raket a atomových bomb. Na splnění bližšího úkolu spotřebovat 29 raket a atomových bomb. Při plnění dalšího úkolu použít 49 raket a atomových bomb. V záloze frontu ponechat 12 raket a atomových bomb.
