Som darca krvi. Dokonca mám aj Jánskeho plaketu. Bronzovú, striebornú, a nemal som ďaleko od zlatej. Lenže raz som cestoval zo Žiliny do Čadce vlakom. Osobákom. A vo vedľajšej štvorke sedeli dvaja chlapi a hlasno sa bavili. Ten jeden točil o tom, ako bol na nejakej akcii niekde na Oščadniciach, ako ožratý ako rus sadol na motorku, ako sa vymlátil, roztrhal stehno, krv z neho valila ako z prasaťa, ako do neho pchali jednu krvnú konzervu za druhou, a len tak tak ho zachránili.
Už tieto reči mi moc nevoňali, lenže ono to pokračovalo. Po ukazovaní cez látku nohavíc, aké má jazvy, a chvíli neškodných rečí sa rozhovor zvrtol na klasiku – že prišiel o vodičák, že bol dlho doma, stratil kopec peňazí, prišiel následne aj o robotu, lebo ho vyhodil zo zamestnania nejaký zaondený slniečkár. A začalo to. Dozvedel som sa, na koľko rôznych spôsobov by pozabíjal všetkých liberálov, slniečkárov a tých, ktorí mu poondiali život. Dokonca padali aj slová o plyne, a nadávky v štýle pohlavných orgánov sa šírili vagónom vo všetkých detailoch.
Normálne by som sa pri takomto primitívovi ohradil a naznačil mu, aby čušal. Tentokrát som to neurobil, lebo som mal v hlave zásadnú otázku – to aj moja krv pomáha zachraňovať takúto chamraď? Uvedomuje si ten tĺk, že je istá, dosť vysoká pravdepodobnosť, že dnes môže nadávať na všetkých vďaka liberálnej krvi? Počúvajúc sprosté reči hlúpeho človeka som čoraz pevnejšie prepadal presvedčeniu, že perly by sa sviniam hádzať nemali, a ja som v ten deň s darovaním krve skončil. Z princípu. Faktom je, že ak by mala ísť moja krv slušnému človeku, nemám problém. Ale to, čo sa udialo v ten deň vo vlaku, začalo byť osobné.
Ono to nezačalo v ten deň... Ako decko som permanentne narážal na chalanov, ktorí boli starší, silnejší, a mali akúsi nutkavú potrebu dávať mladším a slabším najavo, poväčšine päsťami, že miesto na výslní je vyhradené pre nich. Nebolo to príjemné obdobie, a častokrát som nerozumel, prečo to robia. Veď chcem len prejsť okolo. Ja ich nepotrebujem k ničomu. Nemám potrebu sa s nimi rozprávať, ani kamarátiť, ani družiť... Lenže tú potrebu mali oni. A oni potrebovali mňa a mne podobných. Práve kvôli tomu pocitu ich nadradenosti. Nuž, nebola to celkom príjemná doba, ale aspoň som bol nútený zosilnieť a naučiť sa brániť.
Stredná škola už nebola o bitkách, bola o niečom inom. V tej dobe som rád chodil do kinoklubu v Čadci (Marián pozdravujem ťa), hoc nás občas v kine nesedelo viac ako desať. Občas Radošinci, nejaký ten koncert, časté návštevy modernej knižnice, kopec výletov, rôzne športy, množstvo kníh. Trúfnem si povedať, že som sa dokázal baviť s mnohými o kde čom. S mnohými, ale nie všetkými, keďže pomerne značnej skupine boli ľudia ako ja na smiech. Tí ľudia tiež mali niečo spoločné. Nemal som si s nimi čo povedať, a ani ma nelákalo baviť sa o tom, či Fero na zábave klátil Štefku alebo Dušanu, či Lojzo dogrcal z chlastu ďalej ako Elemír, ako rýchlo sa dajú vyberať na Pionierovi zákruty na Bumbálke a pod. Pre mňa to bol iný, cudzí svet. Už sme sa nebili, ale oni dávali úplne nezakryte najavo svoje pohŕdanie takými ako som bol ja. Hlúpe reči, narážky, provokácie. Stále som ich k životu nepotreboval, ale oni stále potrebovali k životu takých ako ja. A tak som to v tej dobe prijal ako výzvu, a skúsil rovnako. Keď sa v Čadci blížil jarmok, došli kolotoče, cukrová vata, odrhovačky z ampliónov a papierové kvetiny na strelniciach, vyvalili sa oni. Frajeri sa vyrútili na kermáš. Špicaté topánky s vyššími opätkami, obtiahnuté kožené bundy, žiarivo farebné rúčky hrebeňov trčiace zo zadných vreciek riflí, ksichty nagebané pitralónom, gýčovosť taká že sa až čereble z Kysuce hádzali na breh. A začal som to komentovať. Spôsobom razantným a adresným. Zjavne to bol zásah do čierneho, a evidentne sa ich môj dešpekt dotkol. Začali slovné súboje, a bola otázka, kto koho skolí väčšou pákou.
Uvedomil som si, že oponenti majú v porovnaní s nami (už som v tom sám nebol) jednu nevýhodu. Nemajú fantáziu. Ich invenčnosť už len čo sa týka nadávok bola stále chabá, a nás sa nedotýkala. Totiž – ak niekomu poviem, že je hlupák, a on sa ako hlupák necíti, strieľam naprázdno. Ale povedzte niekomu, kto hlupákom je, že je hlupák, a v jeho očiach vidíte niečo ako „boha, už sa to vie...“ Tie rôzne súboje pokračovali, a keďže život týchto podrypávakov bol pomerne jednoduchý, prízemný a monotónny, nebol problém sa v ňom zorientovať a to, čo pre nich niečo znamenalo, začať znevažovať. Robil som to so silným zápalom, veľkým elánom a značnou túžbou ich tak rozzúriť, až im bude zubami klepať. Darilo sa. Nevyhľadával som tieto strety, ale ak už nejaký blb niečo začal, rád som si ho vychutnal. Až do špiku. Po čase rýpať prestali.
Neviem... možno je to chabou výchovou, možno zlým prostredím, a možno týmto ľuďom v detstve nikto nečítal rozprávky a neučil ich vnímať svet z pozície dobra. Možno toho chlastu v rodinách bolo príliš, a závisti, pažravosti a klamstiev bolo toľko, že pomerne veľká časť Slovákov rezignovala na slušnosť a morálku, a v štýle „dnes žijem, dnes musím prežiť, za akúkoľvek cenu, na zajtrajšok prdím, všetci sú mi ukradnutí“ sa začala správať ako prasatá. U týchto ľudí máte pár istôt – ťažko sa s nimi baviť o knihách, o umení, o vede, architektúre, histórii. Títo ľudia sa vedia baviť tak trocha o sebe, a pomerne dosť o tých druhých. Áno – keby si rovno napchali pávie brká do zadku a tancovali okolo mňa hula hoop, boli by mi ukradnutí. Ale my im nie sme ukradnutí, lebo bez nás by nemali komu závidieť, koho okydávať, koho nenávidieť. Teda, oni si závidia, okydávajú a nenávidia sa aj sami navzájom, ale až my (liberáli, ateisti, kaviarenskí povaľači, slniečkári, globalisti, LGBT, progresívci, európania, voľnomyšlienkári...) dávame tomu ich hnusu tú správnu šťavu.
Dodnes spomínam, čo formovalo mňa. Desiatky verneoviek a mayoviek. Traja pátrači. Dodnes si spomínam na nádherné ilustrácie Robinsona Crusoa. Neskôr prišli cestopisy Friča, Custoa, námorné objavovanie kontinentov, následne Däniken či Souček, neskôr Landau, Weinberg, Sagan, Friedman, Hawkings. Pre mňa nebol Warchal futbalista, ale huslista, a papierové modely architektonických či technických výtvorov som mal v stovkách. Dodnes spomínam, ako som čakával poštárku s novým ABC-čkom, Elektrónom či Zenitom. Čo asi tak formovalo tých druhých? Tu a tam si niečo prečítať v Športe, občas možno v biblii, tu a tam niečo vo Vkladnej knižke, preliať to borovičkou a bolo vybielené. Kedysi mi kamarát povedal, že ak raz bude mať deti, kúpi im čierne bábiky, aby si deti od mala zvykali na inakosť a nevyrástli sprosté (René pozdravujem). Niekto deťom veľa číta, niekto sa s nimi každý deň hrá, a niekto s deťmi chodí permanentne na výlety. Lebo nechce, aby z dieťaťa vyrástlo homofóbne závistlivé hovado. Takže ak máme 50% národa v podobe homofóbnych závistlivých hovád, asi to nebolo o rozprávkach, hraní sa, výletoch, tešení sa z každémo, svojho aj cudzieho úspechu.
Zažil som takýchto frajerov na vojne. Spájala ich chuť šikanovať iných. Smutné obdobie, lebo som si uvedomil jednu strašnú vec – zlý človek, odhodlaný ubližovať, neprestane, ak ho o to pekne požiadate. Takto to žiaľ nefunguje. V lepšom prípade neublíži počas dňa, ale počká si na noc. Na tej vojne to fungovalo jednoducho – tí, ktorí skúšali šikanovať, prestali až vtedy, keď dostali väčšiu nakladačku, akú vedeli dať. Toto zabralo, a blbci pochopili. Aspoň u nás na útvare. Ale príbehy stovák stratených mladých životov kvôli šikane u tankistov a motostrelcov žiaľ naznačovali, koľko zla v tých druhých útvaroch bolo. A zopakujem – tu nepomohla žiadna „politická tolerancia“. Tá nikdy nepomôže. Toľko sa Česi hrali na politicky tolerantných voči eštebáckemu gaunerovi, japonskému fašistovi a rusofilným náckom, až im táto chamraď začína vládnuť. Zlo dobrom nezastavíme. A slušnosť patrí iba slušným ľuďom, nie chrapúňom.
Po vojne som si povedal, že už azda bude lepšie. Že to nebudú nejakí vymletí fagani, krčmoví bitkári, ožrani, už to budú dospelí, a azda bude lepšie. Ako vravievala moja babka - ...ba hovno. Tá skupina, do ktorej som akosi hodnotovo a mentálne neprináležal, sa mierne zideologizovala, sproletárštila sa. Nastúpil som do fabriky, kde aj priemerný sústružník mal výrazne vyšší plat ako napr. konštruktér náradia. A keby len to... všade, v každom rozhovore bolo cítiť tú nadradenosť absolventov učňoviek a priemysloviek. Ten odstup, to povýšenectvo proletárov. Tam v Čadci vo fabrike som prvý krát počul chlapa povedať slová „...my robotníci sme predvoj, a vy ste len taký príchľapok, takí úradníci...“ Moc rozumu nepobral, robota mu tiež moc nešla, tak ho dali na číslicový automat, nech toho moc nepokazí. Vraj predvoj... ten automat bol SP-12, ten predvoj bol Fero. A ja som po páde socializmu na chvíľu uveril, že už nestretnem ani Fera, ani predvoj, a ani SP-12.
Dvadsať rokov po nežnej som bol v ďalšej strojárskej fabrike, niekde v Trenčíne. Keď nastúpim do výroby, robím si prieskum. Päť krát denne sa len tak poprechádzam po výrobe a robím si u strojov krížiky a koleska, ktoré stroje boli v zábere a ktoré neboli. Tá hala bola plná ľudí aj strojov. Na konci smeny mi vyšla vyťaženosť na 32%. Tu jeden upínal obrobok, tu druhý študoval výkresy, tu tretí hľadal postup a štvrtý zas rezné plátky, piaty si brúsil ceruzku na odborársky aktív a šiesty si dával premeriavať prípravok... Keď som to povedal technikom, smiali sa. Totiž, vedenie malo pocit, že proletári odrbávajú, tak nainštalovali kamery, aby videli či stroj ide. Robotníci naukladali palety tak, aby nebolo na stroje vidieť. Tak sa kamery posunuli. Ale aj palety. Stroje už bolo vidieť, ale nik nevidel, či vyrábajú. Bolo vidieť len že sú zapnuté. A takto dookola. Skrátka sorta ľudí, ktorí si svoje pôsobenie postavili na odrbávaní, klamaní, podvádzaní a flákaní sa.
Na dielni boli dva hrotové sústruhy. Jeden 50- ročný, druhý 40-ročný. U jedného chlap vyťažený 3 hodiny denne, u druhého chlap vyťažený 3 hodiny denne. I som si dovolil navrhnúť obom, že by jeden pracoval u oboch sústruhov 6 hodín denne, a ten druhý by robil niečo iné. Vtedy som sa od chlapa dozvedel, že 1) ...ja už na tomto sústruhu robím 40 rokov, ešte v dobe, keď vedľa mňa stál iný sústružník, ktorý je dnes majiteľom, takže pri tomto stroji aj skončím, a 2) čo si to vôbec dovoľuješ dávať nám robotníkom takéto návrhy. Bez nás by to tu nefungovalo, my sme tu tí podstatní, vy ostatní ste len taký príchľapok, takí úradníci, to my sme predvoj...
V roku 2010 som stretol svoj druhý predvoj a pochopil som, že hlúposť a zadubenosť sú večné. Čo som vtedy tomu proletárovi povedal, tu nenapíšem. Dosť na to, že onedlho som tú fabriku opustil, a pri troche šťastia tam ten predvoj stále pracuje. Podobne to bolo aj v ďalších fabrikách, stále tá istá komunita ľudí – presvedčená o svojej dôležitosti, historicky a triedne povýšená nad tých druhých, a zároveň čoraz nespokojnejšia, lebo príjmy sa začali prevracať, a proletári už nemali vyššie mzdy ako „úradníci“. Pamätám si, ako sa mi ženy na hornej Orave sťažovali, keď nastúpili do jednej japonskej firmy : „...je to strašné... za socializmu sme si v práci stihli aj svetre poštrikovať, a tu musíme stále iba robiť...“. To, čo som pozažíval vo fabrikách, by vydalo na trilógiu, ale nemá zmysel to spomínať. To, čo je podstatné, bol fakt že istá časť manuálne ale aj duševne pracujúcich ľudí vykazuje vysokú mieru nespokojnosti so svojim postavením, so svojim príjmom, so svojim životom, viniac všetkých schopnejších a úspešnejších naokolo, znevažujúc všetko pozitívne, nenávidiac všetko im hodnotovo cudzie, nádejajúc sa, že im s ich poondenými životmi pomôže nejaký mesiáš typu mečiar či fico.
Vyhranená komunita. V DNK rurálny pôvod, žiadne extra sofistikované zručnosti, závisť a nenávisť voči všetkému a všetkým, odmietanie vlastnej zodpovednosti, ale aj odmietanie faktov a argumentov, a vyhranené hodnotové a politické smerovanie, väčšinou do košiara definovaného najprimitívnejšími blábolmi, čiže dnes ficom alebo náckami. Špecificky musím spomenúť vzťahy na pracovisku. Niekto takýchto ľudí nazýva „traviči studní“, niekto „požierači radosti“. Keď ich stretnete, akoby ste stretli dementorov z Azkabanu, vysajú z vás chuť do života. Ja ich volám sedľač. A jedného dňa, keď som rozbiehal výrobu v jednej nemenovanej firme, som si povedal že ju vyskladám bez sedľače. Bez zlých, závistlivých ľudí, bez hlúpych voličov fica a náckov, bez chrapúňov a hulvátov. A stalo sa. Už na samotné pohovory išli ľudia z 90% normálni, a aj keď som iste nebol úspešný na 100%, firma ľudsky aj odborne bola vysoko nad priemerom. Smutné zistenie – aby sa tak stalo, aby sa ľudia vo firme nežrali ako zvery, a ťahali za jeden povraz, vo výrobe, pri pár sto ľuďoch, bolo nutné robiť nekompromisné sito. Žiadny proletársky predvoj, žiadne vyvyšovanie sa. Fakty, argumenty, férové podmienky.
Lenže jedna firma nie je celá krajina. A ak máme v čele vlády chrapúňa, patologicky túžiaceho udržať si funkciu, a od mala vedeného k nenávisti, huckajúc sedľač, z ktorej vyliezol, bude problém. A naplno sa obnaží to, čo robí sedľač sedľačou. Lenivosť, pažravosť, závisť, nenávisť. Len ja a iba ja, prečo niekto iný ak nie ja, a prečo mne tak málo, a prečo inému viac, a prečo tomuto áno, a mne nie. A zrazu nastáva panoptikum zvrátených reakcií, ktoré len dávajú finálnu bodku za tou úbohosťou. Neschopnosť pochváliť, potešiť sa z úspechu druhého, alebo čo len trocha ľudsky niekomu držať palce v jeho snahe. Nepochopiteľné odpovede na otázky, kedy pochopíte, že táto krajina je definitívne rozbitá na dva svety (všetky uvedené reakcie reálne odpočuté, väčšinou pri mojich rozhovoroch):
Aha, aké pekné ruže som si kúpila... A mne sa viac páčia ľalie...
Mám nové šaty, môžu byť?... No už som videla aj krajšie...
Celkom dobrý zákusok... Ale Eržika pečie lepšie...
Janko začal študovať strojarinu... A náš Robko bude právnik a to je viac
Náš absolvent skonštruoval svoju prvú formu... A náš Vincko je zas automechanik
Boli sme na dovolenke v Španielsku... Ale podľa fotiek je na Hawaji krajšie...
Suseda má podozrenie na rakovinu maternice... A môj bratranec má nádor na mozgu...
Prečo volíte týchto? Nevadí vám že kradnú?... Veď všetci kradnú.
Ale títo doposiaľ neurobili ani jednu reformu!.. A tí druhí by tiež neurobili.
Nevadí vám, že zabili novinára?... Načo provokoval? Prečo nebol ticho?
Fakt súhlasíš s tým, že niekto unáša tisíce detí do inej krajiny?... Aspoň z nich urobia poriadnych ľudí...
Ale tu niekto bombarduje školy a nemocnice!!!... Aspoň sa urobí poriadok s fašistami...
Tak sa poď rozprávať o fašizme... Ja sa nemienim baviť s niekym, kto má iný názor ako ja...
Uvedomuješ si, že pre tvoje názory a hodnoty si ťa prestávajú vážiť tvoje vlastné deti? Čo ti je dôležitejšie? Tvoje dieťa, alebo tvoj názor?... Môj názor...
Požierači dobra. Traviči studní. Dementori. Sedľač. Nič im nie je dobré. Nič nepochvália. Nič pozitívne z nich nevylezie. Viď fico – za celý život ani jeden úspech, ani jedna vízia, ani jedno strategické rozhodnutie, ani jedna reforma, ani jeden štátnický prejav. Iba zadrapávanie a okydávanie. Na svet sa takíto pozerajú iba pohľadom, čo mi to prinesie a prečo nie viac. Dva svety. Nie svety s prienikom. Hoc sa tu a tam niekto o ten prienik snaží. Posledne Róbert Ondrejcsák na FB, kedy vyjadril presvedčenie, že voliči fica by úprimne mohli chcieť mier. Osobne by som bol rád, keby to bola pravda, ale denno denné prejavy hovoria o niečom inom.
Tie dva svety nie sú o možnom prieniku. Sú ako hmota a antihmota. Ja, liberál odchovaný knihou Stevena Weinberga „Prvé tri minúty“ viem, že ak sa stretne hmota a antihmota, skončí to, ako hovoríme my kaviarenskí povaľači, anihiláciou pozitrónu a elektrónu za masívnej emisie gama žiarenia, alebo aby to pochopili aj ostatní, keď sa tie dva svety zrazia, dôjde k výbuchu jak hovado. Samozrejme, nemusí k tomu dôjsť. Stále totiž platí, že ten jeden svet k životu nepotrebuje tých druhých. Lenže tí druhí sa nezmenia. Furt sa budú navážať do nás, furt budú kydať, špiniť, útočiť. To je totiž ich podstata, nič iné nevedia.
Pred pár dňami v Žiline otvorili Školu ukrajinistiky. Je určená pre deti vo veku 6 až 11 rokov, aby sa učili svoju reč a svoju kultúru. Logicky, večne tu asi nebudú, a keď civilizovaný svet porazí russácku pliagu, mnohí Ukrajinci sa iste budú chcieť vrátiť späť domov. Preto je logické, aby tie deti ostali v kontakte so svojou rečou. Skrátka, pozitívny a dobrý skutok. Ale nie pre sedľač. Nie pre lúzu, ktorá sa doslova rochní vo svojej zadubenosti a malosti. Článok o otvorení školy na FaceBooku spustil doslova tsunami ľudskej tuposti a úbohosti. Čvarga z lazov zlezená, bez vzdelania, úrovne, móresov, morálky a cti sa doslova navzájom predbieha, kto napíše sprostejší, útočnejší a nenávistnejší príspevok. Ja som počítal prvé reakcie na pôvodný článok, a došiel som po pomer 471 sprostých príspevkov voči 29 normálnym príspevkom. Áno, do tých sprostých sa následne púšťali oponenti, takže celkovo súboj vyznieva takmer jedna ku jednej, ale to, čo je podstatné je nasledovné – 471 primitívov malo potrebu znevažovať otvorenie školy, ktorá sa vôbec netýka ich. Ako som spomínal – my k životu túto svoloč nepotrebujeme, ale oni pre šírenie svojej nenávisti, pre hecovanie sa a útočenie potrebujú akúkoľvek zádrapku. V texte nižšie je uvedených niekoľko reakcií tejto bandy. Obraz si urobte sami. Teraz je ale dôležitým niečo iné – takýto žijú v tejto krajine už celé stáročia. Od čias, keď nenávideli Židov a programovo ich vraždili, sa nijako hodnotovo ani mentálne nikam neposunuli, furt je to zakomplexovaná závistlivá tlupa tých istých ľudí. Veď to ani rozum neberie – niekde vznikne škola, a lúza začne útočiť? Akým právom? A čo je vás vôbec do toho, čo si vy vôbec máte čo tlamy otvárať?
Čo s tým? Nestačí si ich nevšímať, lebo oni si stále budú všímať nás. Je čas začať si ich všímať. My túto bandu nepotrebujeme, ale oni tých druhých áno. Tých druhých, ako zamestnávateľov, lekárov, učiteľov, ľudí z druhého brehu. Sám som si odskúšal, že je možné túto sortu škrtnúť a fungovať bez nej. Skúsme to. Toho zla, ktorým oblepili títo ľudia celé Slovensko, je už akurát tak dosť. Áno, cítia sa pri sile, lebo sedľač z brlohu menom hrušovany je v čele vlády. Ale dlho už nebude. A je čas začať veľmi rýchlo túto krajinu od tohto hnoja čistiť.
Reakcie sedľače na otvorenie školy v Žiline mi už po tisíci krát potvrdili správnosť rozhodnutia od darovania krvi cez zamestnávanie tejto fajty až po slušnosť voči nim. Nemá to zmysel. Slušnosť patrí slušným ľudom. A ja ľudí nedelím na Slovákov a Ukrajincov, ale na slušných a hajzlov. A ak pomáhať, tak slušným. Je fuk, či Slovákom, Ukrajincom, hoc aj Marťanom. Komukoľvek. Je to lepšie, ako pomáhať sedľači. Tej pravej, zvrchovanej, slovenskej. Takže ak sedľači vadí otvorenie školy pre ukrajinské deti, mne začnú vadiť veci týkajúce sa ich. A budem to komentovať. Spôsobom, ktorý ich bude mrzieť, lebo na hrubé vrece treba hrubú záplatu, a sprostí ľudia to inak nepochopia.
Malý výňatok príspevkov smeráckych a fašistických voličov je nižšie. Týmto jednoduchším nevadia miliardy rozkradnuté smerákmi a fašistami, nevadia stámilióny na smerácke haciendy, im z princípu vadí, že si niekto dovolil pomôcť niekomu inému ako im. Odporná forma existencie...
...prečo pomáhate Ukrajincom a nie Slovákom? tento svet ide fakt do...
...čo Ukrajinci otvárajú školy slovákom,?
...Rada pomôžem hocikomu, krom banderovcov, sú to odporné hyeny, vrahovia, zlodeji, podvodníci... (toto písala dôchodkyňa Elena Tomáňová z Holíča)
...ale inak ved su hrdý vlastenci svojej krajiny tak prečo neprispievaju do svojej ukrajinskej štátnej kasy
...Povedal by som že spiatočná cesta na Ukrajinu by bola najefektívnejšia a Slovákom ktorý sa to nepáči môže ísť ako spolucestujuci
...Žilina fuj. Aj tam sú natahani progresívci.
...Ešte som nepočul že by v Nemecku otvorili školu pre slovákov ktorí tam chcú žiť
...keby mesto radsej robilo niečo pre to,aby sa jeho vlastní obyvatelia cítili príjemne
...To je zbytočne ,zachvilku sa bude aj tak opäť rozpravať na Ua Rusky
...Takže sa budú učiť fašizmus a na čele bude Bandera ako popravuje Slovanov
...Hanba toto nasi ludia Slovaci nemaju co zrat vsetko je drahe ale na pic....ny peniaze su
...A vlastný občan bude naďalej len ako oslík potras sa
...V prvom rade by sa mali naučiť po slovensky, keď tu žijú
...Tento štát sa postará skôr o cudzích ako vlastných
...Už len toto nám tu chýbalo
...Dopadnemé ako Nemci s arabami.
...Ešte to aj zaplatíme..
...Nestacia nam madarske skoly už aj UA
...No vyzerá to tak že nás chcú naučiť po ukrajinský rozprávať
...Aby ste sa neposrali z tej Ukrajiny. Slovákom treba pomáhať, do Ukrajiny leje EU miliardy, a kde končia?
...Od UA čo najďalej!!!
...Tak pre naše deti peňazí niet ale pre ukrajinske to sa nájdu.
...Sibnuty ľudia Ukrajincov pomáhajú bezdovodne a svojim ľuďom vôbec
...a prvá vyučovacia hodina bude...banderizmus...
...Na slovensku po slovensky .A nevymyslat vseliake kraviny.
...Nasr.. celej Ukrajine načo nám to je nech idú domov a nepotrebujeme žiadne školi,
...A slováci budú platiť z daní, hoci pre školy na Slovensku peniaze nie sú...
...V akej krajine bývajú tak nech sa učia aj ich jazyk
...Liberálne šialenstvo nemá hraníc
...Pre nase deti nemate nikdy peniaze a hla
...Do pekla s vami
...A čo tak niečo urobiť aj pre Slovákov !!!
...Starať sa treba hlavne o nás a nie o nejakých drzých Ukrajinci
...Uz vidim toho fetaka ako on otvara skoly pre nas
...Pomáhame kade komu, len nie Slovákom
...jediný dôvod by som chcel vedieť ,načo je toto dobré a čo z toho majú Slováci
...Sa spametajte z celej ukrajiny slovensko treba riesit
...plus niekoľko stoviek ďalších, vulgárnejších a sprostejších názorov. Obzvlášť dôchodkyne z okolia Kysuckého Nového Mesta excelujú. Profily plné kvetiniek, domácich maznáčikov a krucifixov, slovník drevorubačov a nenávisť pravá, ľudácka. O týchto zakomplexovaných, nenávistných a sprostých ľuďoch písal Chrobák, Kukučín, Tajovský a mnohí ďalší. To bolo pred osemdesiat až sto rokmi. A stále sú tu. Hlúpa sedľač, ktorá sa prestala hanbiť. Skrátka hnus.
Úvodný obrázok: Internet / Shutterstock
