Ani by som sa na to nebol dal. Ale víťaz Anasoft litera je povinná domáca úloha... Pre takého knihomoľa... Býva to neveselé čítanie. Takže na autopilota. S dávkou skepsy. Dadadada, už nech to mám za sebou... Tak čudne ukladal vety. Bodky na divných miestach... Slovosled... Hovorím si zas jeden mudrlant... Asi 60 strán mi trvalo kým som. Zbystril. Zvykol si. Kým som si uvedomil. Ten zvláštny štýl...
"...Premýšľala teda Murasaki Šikibu o tom, či jej monumentálny román bol vydarený pokus? Nuž, či nie vtedy sa človeku nedarí. Keď začne premýšľať o tom, že sa mu nedarí? A potom ešte vtedy, keď tí druhí. Majú stále dostatok času. Aby sa vyslovovali k všeličomu. A rozsiahle všeličo potom parcelovali na kusy podarené a nepodarené a ľudí na víťazov a na skrachovancov..." A v tomto duchu celý román... Začal som si to užívať. Zažíval som to, čomu sa hovorí radosť z čítania...
Chýbajú mi slová. Hodil by sa mi literárnovedný žargón. Trochu si pomôžem recenziami. ... Štýl. Jazyk. Písanie. Interpunkcia... Špecifikom románu je netypická vetná skladba.
Ako sa vyjadrila porota : "...toto dielo ako ďalší dôkaz jeho hľadačstva, tvorivej suverenity... Tantalópolis poskytuje čitateľovi intelektuálnu rozkoš z textu... " Macsovszkého/Szoborkayove príhody skúsenosti v Brazílii sú...nejaké. To, čo robí z románu výnimočnú literárnu udalosť je štýl, atmosféra, reflexia umenia. Reflexia vedomia. Nie, že by mu občas nepadla nota pod stôl. Pani Jurovská v Pravde píše : "...Postupne si však čitateľ na tento mechanický grif či počítačový tik zvykne. Kuriózne naň občas zabúda autor, keď holduje plynulým dlhším súvetiam..."
Tak tak. Keď Macsovszky nakladá akademickej obci...Aj sa pozabudne... Umelecké úvahy, či ako to nazvať, dávajú textu ďalší rozmer. Prehlbujú ho... Keď už tu tú Jurovskú mám : "...Tantalópolis je v istom zmysle románom - esejou, keďže jeho stredobodom je sama literatúra a rovnocenne s ňou výtvarné umenie, dobrodružstvo poznávania, ktoré prežíva hlavná postava..." Je to mánia. To ako sa oddáva, s akým zanietením, Macsovszky... Bizarný panteón. Pre mňa neznámych a vzdialených. Maďarských umelcov. Japonských dvorných dám... Či nemystifikuje, či si Szenkuthyho a Csontváryho, Sei Šonagon a Murasaki Šikibu ... ako z nejakej manga... nevymyslel, som nevedel, kým som na svetovej sieti nenašiel... Nemystifikuje. Ponúka bedeker... Všetko, čo mám rád...Ukazuje svoju myseľ. Zapratanú nádherou. Upozorňuje. Aha! Aha a toto! Pozri! ... On ide s kožou na trh. V celej knihe. To je o ňom... Robí to skvostne... Neviem, ako sa povie, keď si prečítate v knihe nejaké múdro. 97. kapitola pár, strán pred koncom. Ako taký epitaf.
"...Takže prvý verš. Doslova by znel asi takto: Neviem sa už miešať a hnať sa vo veľkom. Samozrejme, je to nezmysel. Tak radšej takto: Nedokážem sa už zvŕtať a mieriť vysoko. Druhý a tretí verš : Ako veselí chlapci bujného čela: cítim, že ich maľovaný cieľ je holé nič. Štvrtý verš: A sny veľkej slávy sú márnivé. Druhá strofa: Cítim, že najlepšie by bolo lenivo odpočívať, lebo už niet cesty, ktorú by som si kliesnil: narodili sme sa v zlom čase a nemáme možnosť znovu sa narodiť. Tretia strofa : A predsa jednostaj bežím, jednostaj túžim a hľadám na tomto svete niečo, čo nikdy nenájdem. Posledné tri verše : Hľadám dávnu túžbu, dávnu mladosť, pradávno zvädnutý kvet, pooberané ovocie..." Poviem ako je. Som knihomoľ. A vo svojej bezbrehej pýche si myslím, že poznám dobrý text. A toto. Toto je ohromujúce. Navyše. Kráľovsky som sa bavil... Tak veľa som toho načarigal. Neviem kto to bude čítať...
