Zbabelo som utiekol. Ako som potom zistil, zbabelo utiekol aj medveď. Namiesto toho, aby ma začal masakrovať, bežal preč až mu kamene odskakovali spod nôh. Medveďov som potom stretol veľakrát. Nie u nás na východe, ale tam, kde ich je podstatne viac ako vo východoslovenských pohoriach. Na Veľkej Fatre a v Západných Tatrách. Medveď je asi jediné naše zviera, pred ktorým treba mať v lese rešpekt. Už len preto, že je veľký. Sto až tristokilová hora mäsa s vami nemôže zaobchádzať v rukavičkách, aj keby chcela. Slovenskí mackovia sú iní ako medvede grizly z románov Jacka Londona. Nežerú ľudí, kŕmia sa čučoriedkami, malinami, bukvicami a žaluďmi, len po zime, keď ešte bobule nie sú, behajú po lese a hľadajú zdochliny. Niektorí medvedi zabudnú vďaka prikrmovaniu pri horských chatách na slušné správanie, no títo "chuligáni" sú v absolútnej menšine.
Pred niekoľkými rokmi ma požiadal o pomoc pri pozorovaní našich výnimočných karpatských jeleňov istý český mladík. Raz v letný podvečer som ho zanechal na hrebeni čergovského pohoria, v spacáku, na lesnom chodníčku. Dostal podrobnú inštruktáž, kde a o koľkej sa môžu objaviť jelene a ja som zmizol dole do údolia. Zabudol som ale, že k nám prišiel nadopovaný nezmyslami o tom, že do lesa, kde je medveď, je potrebné chodiť v dvoch šatách. Jedny sú na jedenie a druhé na prechádzky. Ďalšia hlúposť, ktorú mal vsugerovanú bolo, že pred medveďom je potrebné utiecť na minimálne štvormetrový strom. A ja som mu ešte zabudol povedať, že pred týždňom strhol neďaleko rys srnca. Zbytky tohto srnca chodila v podvečer obžierať jediná medvedica, ktorá na Čergove žije.
Mladík ležal v spacáku, fotoaparát v ruke, slnko zapadalo, les pomaly tíchol, jednoducho romantika. Lenže milá medvedica sa rozhodla ísť k srncovi práve pred začínajúcim fotografom. Samozrejme, že si ho nevšimla a keby bol pokojne ležal, zostanú mu po tomto stretnutí nádherné fotografie. Lenže kamarát si spomenul na svoje informácie o medveďoch. Vyskočil zo spacáku a bleskovo sa vyšplhal na najbližší strom. Bol to mladučký smrek vysoký asi päť metrov, takže dodržanie antimedvedej výšky štyri metre, spôsobovalo mohutné ohýbanie smrečka. Na tenkom vrcholčeku si mladík spomenul, že má oblečené šaty v ktorých večeral, čo bolo „zakázané". Spôsobom, ktorý si ani neviem predstaviť sa tam hore vyzliekol a ostal len v trenírkach. O druhej v noci sa slabučký vrcholec zlomil a pozorovateľ medveďov drúzgol na zem. Medvedica bola už samozrejme dávno preč.
Našťastie v tomto prípade nevyskúšal iný obľúbený nezmysel „natiahnuť ruky nad hlavu a na medveďa rozprávať hlasným, hlbokým a hrubým hlasom“. Toto je veľký problém. Slovenské medvede, ktoré nie sú synantropné – tých je 99% – t.j. nenaučili sa otravovať ľudí pri chatách v Demänovskej doline, sa pri tomto len naštvú a vyskakujúceho, hrubo hovoriaceho panáka riadne vyfackujú. Takto vznikol najťažší úraz pri stretnutí človeka s medveďom na Poľane pred niekoľkými rokmi. Natiahnuté ruky a hrubý hovor zapôsobia len na medveďov – „chuligánov", ktorí pri horských chatách už videli všeličo.
Medveď má obrovskú silu a ak by chcel, zabije človeka jedným úderom svojej ozrutnej laby. Takýto prípad však nie je známy. Jedna poľská kamarátka mi dokonca rozprávala ako naďabila na poľskej strane na dve malé medvieďatá, ktoré keď ju zbadali, od strachu pišťali. Keď sa otočila a chcela odísť, uvidela ozrutnú medvedicu. Podľa všetkých opisov je toto štandardná situácia, pri ktorej medveď útočí. Nestalo sa tak. Medvedica počkala, až kamarátka odíde a až potom prišla k svojim deťom.
Mladé medvieďa zo Západných Tatier. Foto: Erik Baláž
Napriek tomu, že je u nás medveďov relatívne dosť, každý rok napadnú len jedného až päť ľudí, pričom ani jeden úraz nie je smrteľný. Podľa štatistiky sú napadnutí väčšinou poľovníci a pri spoločnej poľovačke ozbrojení poľovníci, nie honci. Jediný argument pri požiadavkách na odstrely medveďov je paradoxne ohrozovanie zdravia a majetku občanov. Veľmi nelogický argument.
Každý rok zabijú autá na slovenských cestách 600 až 800 ľudí. Od roku 1990 do roku 2004 to bolo na Slovensku presne 9 816 ľudí! Na cestách Európskej únie zahynulo len v roku 2004 47 500 ľudí! Medvede nezabili na Slovensku jediného človeka! Výhody, ktoré nám automobilizmus prináša považujeme za také veľké, že nám toto množstvo mŕtvych „za to stojí“. Spoločnosť proti automobilizmu nebojuje. Že v roku 2006 zomrie na slovenských cestách 600 až 800 ľudí je isté. Napriek tomu poľovníci chcú zastreliť v roku 2006 viac ako sto medveďov a nik nechce zničiť žiadne auto.
Ja nebojujem proti automobilizmu, len upozorňujem na chorú logiku pri snahe zarobiť veľké peniaze za poplatkové odstrely našich macov.
Medveď bol pre starých Slovanov posvätné, apotropaické zviera. Chránil ich pred zlom tohto sveta. Preto ho každý z nás pozná ako mäkkého a jemného plyšového macíka, s ktorým sme v detstve zaspávali v teple periny a v bezpečí mamičkinho rozprávania. Zabíjanie týchto zvierat je našej kultúre cudzie. Bolo nám vnútené barbarskými cudzincami. Nevidím preto dôvod, prečo sa k zvykom našich starých slovanských predkov nevrátiť.
