Elektronik, ktorý sa zamiloval do divočiny a ako východoslovenský chmurnik predpovedá počasie na každý víkend Zoznam autorových rubrík: Slovenská divočina, Môj priateľ Skúkam, Drevorubači a poľovníci, Stromy, Na hranici zdravého rozumu, Súkromné, Nezaradené
Vláda rozhodla o prideľovaní štátnej dotácie na pálenie kostolných lavíc vo výške približne 80 € na jednu lavicu. Dôvodom je podpora znižovania spotreby fosílnych palív a obmedzovanie emisii uhlíka do atmosféry. Za spálenie ikonostasov a modlitebných knižiek sa pripláca prémia 800 € na každú tonu takto spálenej hmoty.
Ľudí nezaujímajú fakty. To som pochopil už dávno. Excelové tabuľky a výsledky meraní sú každému na smiech rovnako ako kolový nápoj nemenovanej nadnárodnej spoločnosti v rukách premiéra našej vlasti. Sex, drogy, rock and roll and škandály and peniaze. Všetci sa síce tvária, že nie, to teda vôbec nie... A peniaze? Až na poslednom mieste. Škandály? Nezaujímajú ma. Sex? To je čo? Ľudia nemajú čas čítať texty dlhšie ako štyri odstavce, písmo potrebujú veľké a na webe musí byť všetko na dva "kliky". A tak som do tejto rýchlej doby vymyslel komiks.
Dychčal som ako astmatik. Bolo tak -15°C, tma a snehu v strmom svahu vyše kolien. To by až tak nevadilo. Strašne mi vadila tá jeho štruktúra. Ten hnusný sneh bol ako piesok. Sypal sa, nedalo sa oň oprieť a neustále som sa z neho musel, aj s batohom, vyhrabávať. Teda batoh sa nevyhrabával, musel som ho pracne zo snehu dolovať ja. Kopec, ktorý som bežne vybehol za hodinu, mi trval už viac ako tri a to som ešte len tesne za polovicou. Už bol čas fakt sa kdesi uložiť. Ale bol som v kopci a potreboval som aspoň dva štvorcové metre rovnej plochy. Zastal som, dychčal a dychčal. Pred čelovkou sa kúdolila para z mojich úst. Chvíľu trvalo kým som sa aspoň trochu vydýchal a mohol zdvihnuť hlavu, aby som si uvoľnil krk. Farbu uhlíkov si už presne nepamätám, ale marí sa mi, že boli zelené. Áno, tých niekoľko párov uhlíkov predo mnou, bolo zelených.
Bolo to dávno, ale zase nie až tak, aby mi to zmizlo z pamäte. Stúpal som z poslednej autobusovej zastávky z malej dedinky na úpätí Čergova do kopcov, z ktorých sa parila hmla. Bolo tesne po daždi, chladno, a tento vyčistený vzduch moje zašpinené pľúca čerstvého nefajčiara, potrebovali ako soľ. Na pleciach mladšia dcéra, v ruke staršia dcéra a na chrbte batoh s vecami na niekoľko dní pre toto moje mužstvo, či vlastne ženstvo. Dievčatá výnimočne nefňukali a tak sme sa, bez toho aby som si to všimol, prepracovali celkom rýchlo tesne pod hrebeň, na lúčku, kde sa ešte váľali posledné periny hmly. A vtedy to začalo. Bum. Prvá strela sa zaryla tesne pri staršej dcére. Bum. Druhá preletela mladšej pri hlave.
Mám doma dve nádherné knihy so stovkami rozprávok, ktoré zozberal Dobšinský predovšetkým na krásnom Gemeri. V jednej z tých rozprávok stretne rozprávač žobráka, ktorý mal hlavu ako riečica, bradu po kolená, a rozpráva príbeh o Zlatnej krajine.
Tento týždeň predseda slovenskej vlády oznámil úmysel zlúčiť Ministerstvo (životného prostredia) s Ministerstvom hospodárstva. Návrh vyvolal okamžitú zápornú reakciu v ochranárskych kruhoch, ktoré logicky predpokladajú, že Ministerstvo životného prostredia je inštitúcia, ktorá bráni prírodné a životné prostredie občanov Slovenska. Nie je to tak.
Do pravoslávneho chrámu vstupuje zamračený chlap. Je nejaký divný. Neprichádza sa modliť. V jednej ruke drží motorovú pílu a v druhej akýsi umastený papier. Papier položí do prvej lavice, s voľnou rukou naštartuje pílu a začne rezať maľovaný ikonostas.
Vlci, medvede, sovy, salamandry, fúzače, ďubníky, tesáre, orly, mnohonožky, stonožky, vretenice, bystrušky, motýle, húsenice, jašterice, vážky, huby, machy, limby, slizovky, lykožrúty, smreky, jarabiny, zemoleze, chvostoskoky, pavúky, to všetko vezie koráb uprostred Tatier. Tým korábom sú rezervácie Tichá a Kôprová dolina, ktoré unášajú na veľkých vlnách lesohospodárskej potopy zvieratá, rastliny, plazy i vtáky ako archa Noemova.
Základným problémom Slovenska nie sú prejavy súčasnej hospodárskej krízy, rast HDP, dopravné problémy, rastúci počet rozvodov, klesajúca pôrodnosť alebo nebodaj stav životného prostredia. Základným problémom Slovenska je stav vzdelania jeho obyvateľov.
Včera na výjazdovom zasadaní vlády premiér Fico vyhlásil: . „Je tu nebezpečenstvo, že Tatry vyschnú len preto, že sú tu radikálni ochrancovia, ktorí nechcú umožňovať vstup do tohto prostredia a prijímanie zásadných opatrení.“ Klamal.
Ano, hovoril som to. Áno, hovorím to už dlho. Včera sa to stalo a vôbec ma to neteší. Bežné magdalénske dažde, posledné medardove kvapky stiekli z holorubne vyrúbaných svahov Čergova a v tobogane plnom storočnej vody zabili dvoch ľudí. Možno by bolo lepšie povedať, že tých nevinných ľudí nezabila voda, ale neobmedzená ľudská hlúposť, ľahostajnosť a tuposť.
Kdesi veľmi ďaleko, v tichomorskom nedohľadne, leží Veľkonočný ostrov, Rapa Nui. Keď ho okolo roku 900 osídľovali Polynézania, našli tam príjemné podnebie a úrodnú pôdu. Ideálne podmienky pre poľnohospodárstvo umožnili počas najbližších 500 rokov prudký rozvoj polynézskej spoločnosti, ktorá mala na svojom vrchole okolo 15 000 obyvateľov. Raj na zemi sa zrútil, keď produkcia známych kamenných sôch moai pokračovala, bez ohľadu na zvyšujúcu sa spotrebu dreva potrebných pre ich transport a stavbu. Rúbalo sa stále viac a viac stromov, aby sa stavalo stále viac a viac krajších sôch moai. Až bol vyrúbaný posledný strom. Zmiznutie lesov spôsobilo vyhynutie rastlinných a živočíšnych druhov, sucho, eróziu pôdy, zánik úspešného poľnohospodárstva, rozpad sociálnych štruktúr, hlad a vojny. V roku 1877 žilo na Veľkonočnom ostrove 111 obyvateľov.
Začalo to romantikou táborových ohňov, zapadajúcich sĺnc a kovbojov večne odchádzajúcich v diaľ. Malé svetielko v tmavej divočine panelákov, áut, a koncesionárskych poplatkov, ktoré za nás platili rodičia. Boli sme taká malá skupinka.
Mali natiahnuť lano. Skutočne nechápem, prečo im to zakázali. Veď to bolo obyčajné lano medzi Slavkovským a Lomnickým štítom, po ktorom sa milovníci adrenalínových športov mali spúšťať ponad Malú Studenú dolinu na kladkách. Štyri kilometre jazdy s prevýšením 200 metrov rovno v srdci národného parku boli podľa autora projektu výborný nápad na zviditeľnenie Vysokých Tatier. Áno, bol to dobrý nápad. A tak som sa spýtal priateľa, ktorý už dlho plánuje ekumenicky spojiť lanom Pravoslávny Ikonostas a Evanjelickú Zakristiu, čo on na to. A on na to toto:
Veterné kalamity v neprirodzených smrekových lesoch a následné prirodzené premnoženie lykožrúta je večným problémom lesníctva. Je to nielen problém, je to nočná mora, je to satanove dielo, ktoré je potrebné zničiť akýmkoľvek prostriedkom. Keď je to potrebné, tak aj atómovou bombou.
Celý život som žil v rôznych ilúziách. Jedna z najväčších mojich životných ilúzií bola, že na všetko sú na svete odborníci. Profesionáli, ktorí prichádzajú ako Siedma kavaléria vždy v pravý čas vyriešiť problém, opraviť pokazené, vylepšiť nedokonalé, skvalitniť život nás všetkých. Že na všetko existujú špecialisti, ktorých úlohou je vedieť to, čo nevieme my. Až v zrelom veku som pochopil, že Titanic postavili profesionáli a Noe bol „len“ amatér.
Bola celkom kočka. Síce v puberte, trochu anorektická, ale žiadne problémy s psychikou. Proste sa jej v posledných mesiacoch nedarilo. A aj narazený kĺb na ľavej nohe jej neuľahčoval život. So svojim chlapcom boli v širokom okolí vychýrená dvojica. Takú by som hneď bral, hovoril som si, keď som ich stretával. Boli usmiatí, ale takmer vždy udychčaní, len sa uškerili a zmizli preč rýchlejšie, ako moja posledná výplata.
Ľudí vždy udivovali divy. A tak ich kanonizovali. UNESCO zapísalo v Dohovore o ochrane kultúrneho a prírodného dedičstva za 33 rokov existencie 788 divov. Divy ale končia často divne. Monumentálne sochy Budhov vytesané do skalnej steny v doline Bamiyan v Afganistane, tú nádhernú dvestoročnú prácu ľudských rúk, kultúrne dedičstvo UNESCO, zničila v marci 2001 nálož Talibanu. Karpatské bukové pralesy vyhlásili tento týždeň za div. Za prírodné dedičstvo UNESCO. Lesnícka úderka poslancov SMERu, HZDS a SNS, možno inšpirovaná akciou Talibanu, pripravila pre rezervácie Stužica, Rožok a Havešová z NP Poloniny a Kyjovský prales z CHKO Vihorlat, údel Budhových sôch.
Štátne lesy Tatranského národného parku zastavili dnes ťažbu v Tichej a Kôprovej doline na základe rozhodnutia Slovenskej inšpekcie životného prostredia. Ďakujem vám priatelia ľudia.
Kedysi bola všade okolo nás krásna divočina. Na nížinách rástli staré dubové lesy, vo vysokých horách sa vypínali jedle a buky. Z horských roklín vytekali do úrodných nížin čisté rieky a ryby v nich plávali voľne až do mora. Nad touto krajinou sa tisíce rokov vznášali moji predkovia a pozorovali jeleňov, vlkov, rysov, salamandry, kvitnúce rastliny i zomierajúce stromy. Žili tu aj ľudia, ale boli ako my. A potom prišli iní. A s nimi pokrok. Ľudia so sekerami, ohňom, vojnami, obchodom, bankami, telegrafom, puškami, jedmi a internetom. Stromy sa začali strácať, divočina mizla, zvieratá boli kruto zabíjané a rieky otrávené.
