Tento príbeh som počul vo svojom živote veľakrát.
Menili sa len mená východoslovenských dedín. Vždy on a ona v mrazivej januárovej noci kráčajú zo zábavy, na zasneženom kopci ich napadnú vlci a on osiveje na strome nad jej ohlodanými kosťami. Vždy sa samozrejme ukázalo, že je to blud. Ale ako každý blud, je aj tento nevykoreniteľný.
Chápem to. Keď som spal prvýkrát pod širákom, v noci ma vystrašil na smrť obyčajný ježko. Hádzal som do kriakov, za ktorými dupotal, postupne nôž, sekerku a nakoniec kamene a zvolával som z hory imaginárnych kamarátov. Potom som sa potichu odplazil, oblúkom som ho obišiel a s mačetou vo svetle baterky, s obrovským revom, prepadol. Ježko ignoroval môj útok a pokojne odkráčal kdesi do lístia. Keď som pätnásťročný oberal v Slovenskom raji maliny a rozhrnul som krík, z druhej strany na mňa pozerala smradľavá medvedia tlama. Od malín sme sa vzdiaľovali rovnakou rýchlosťou ale opačnými smermi.
Strach z neznámych lesných diablov pomaly mizol, ale aj tak prvý vlk, ktorého som v lese stretol mal aspoň "tri metre a z papule mu šľahali ohnivé plamene." Aspoň tak sa mi to vrylo na dlho do pamäte. Potom mi viac ako desať rokov intenzívneho chodenia po našich horách neprinieslo žiadne stretnutie s týmto magickým zvieraťom.
Všetko sa zmenilo, keď som začal pod širákom spávať aj celú zimu, bez ohľadu na Iľkove predpovede rekordných mrazov. Stopy v snehu, ktoré aj po týždni prezrádzali pohyb vlčích svoriek, ma naučili veľmi veľa o vlčom teritóriu a o ich spôsoboch správania. A potom prišiel jedno, druhé, dvadsiate stretnutie, niekedy z diaľky, ale niekedy aj zoči voči. Začal som zisťovať, že takmer všetko, čo sa o vlkovi traduje, a to dokonca aj v náučnej literatúre, sú bludy. Jediní ľudia, dokázateľne zožratí vlkom, sa ukázali byť len postavy z Červenej Čiapočky. Fámy o dvadsaťčlenných svorkách boli výmyslami z krčiem štvrtej cenovej kategórie a povesti o krvilačnosti vlkov si evidentne vymýšľali ľudia čo ho v živote nestretli.
Vlk je nesmierne inteligentné, spoločenské zviera, ktoré sa pridalo k človeku asi pred 130 000 rokmi. Pri všetkých stretnutiach s ním mám skôr pocit šibalstva, niekedy smútku, ale nikdy nie zákernosti.
Raz som schádzal na bežkách z čergovského hrebeňa a rútil som sa v ľadovej, zmrznutej bežkárskej stope s batohom na chrbte dole do doliny. Bežky ovládali mňa a brzdiť som mohol len palicami. Za zákrutou, ktorou som sa prehnal, na môj vek už šialenou rýchlosťou, sedelo v lyžiarskej stope päť vlkov. Ešte asi nik nevyskúšal rozohnať vlčiu svorku vrazením do jej stredu na lyžiach a tak som pre istotu začal kričať, hulákať a máchať s palicami. Celá svorka sa na mňa udivene pozerala a neutiekla, ale vybehla asi päť metrov nad lesnú cestu, sadli si a ako v kine pozerali na to zdesené kričiace čudo, ktoré prehučalo pod nimi.
Takýchto príhod som zažil desiatky, priviedol som k vlkom dcéru i manželku a všetci sme tieto stretnutia prežili v zdraví. Neverte ľuďom, ktorí vás strašia vlkmi. Na Slovensku sú premnožení ministri, úradníci, alkoholici a všelijaká iná zberba. A v januári sú vlci najsýtejší, pretože zver, ktorú lovia im veľmi ťažko v hlbokom snehu uniká.
Vlci sú navyše nesmierne starostliví rodičia a príkladní potomkovia opatrujúci svojich dôchodcov.
Prirovnanie "Človek človeku vlkom" má pre mňa osobne už navždy kladný podtón.
