Ako mi Skúkam zachránil život

Tú noc nepršalo. Ani nefúkal vietor. Ležal som ako obvykle pod storočným bukom, nohy opreté o mladú jedľu a sledoval som hviezdy, ktoré sem tam presvitali cez listnatú korunu. Skúkam ležal vedľa mňa a počúval sovy. Hučali vedľa seba sovy dlhochvosté, sovy obyčajné i pôtiky kapcavé. Kdesi zo smrečiny sa ešte ozýval kuvičok vrabčí, taká sova vo vreckovom vydaní. Niekedy Skúkama zabávajú viac hviezdy ako sovy. Zvlášť za zimných nocí, keď spíme na čergovskom hrebeni v mrazivom snehu, pozeráme sa na hviezdy spolu. Neviem prečo, ale môjho priateľa baví pozerať sa na hviezdy aj celé hodiny. Dnes nepozeral, ale počúval.Za chvíľu sa nočná obloha trochu zatiahla a ja som zaspal. Skúkam asi nie. On spí tak zvláštne, vlastne ani neviem kedy presne spí, pretože veľmi často, keď sa v noci zobudím a pozriem na neho, tak je hore a kdesi pozerá, čomusi načúva alebo niečo vetrí. Keď je niekedy veľmi unavený, tak zaspí vedľa mňa a pravidelne vo svojich snoch niečo naháňa. Čo signalizujú jeho neustále, v spánku, bežiace nohy. Čosi do mňa začalo v noci rýpať, ale neboli to Skúkamove nohy. Bol to Skúkamov ňufák, ktorý do mňa strkal a ja som nevedel prečo. Chcel som spať a tak som Skúkama odviazal a pozeral som sa čo bude robiť. Dosť prudko vyrazil vpred a zastavil sa až o takých sto metrov. Ľahol som si naspäť do spacáku, ale akosi som nemohol zaspať. Skúkam vždy, od svojej útlej psej mladosti, spí so mnou. Toto bola divná situácia a ja som navyše nechcel, aby sa priateľ preháňal v noci po lese za bohvieakou zverou. Nech sa mu o nej radšej len sníva.Zobral som veci, čo bolo dosť jednoduché, lebo som ich nemal veľa, presunul ležovisko k Skúkamovi a opäť som zaspal. Nespalo sa mi dobre. Začal fúkať vietor, hlavu som musel strkať hlboko do spacáku a to ja nemám veľmi rád. Keď som v lese, chcem vidieť na svet okolo seba voľne a bez prekážok. Ráno som si pripravil varič, aby som si uvaril obľúbený Darjeeling, ktorý mal potenciál zotaviť ma po nie celkom vydarenej noci. Chýbal mi vrchnák od ešusu, nikde som ho nemohol nájsť. „Asi som ho zabudol na pôvodnom mieste“, povedal som a išiel som sa tam pozrieť. To čo som uvidel si dobre pamätám dodnes.Statný buk, pod ktorým som spal, bol vyvrátený aj s koreňmi. Fascinovalo ma to aj preto, že som nič v noci nepočul. Asi to bolo tou zastrčenou hlavou v spacáku. Strom spadol smerom ako sme ležali a vrchnák od ešusu bol presne na mieste kde som mal položenú karimatku. A do zeme bol pripichnutý hrubým zlomeným konárom. Keby som zostal spať tam, skade ma v noci vyduril Skúkam, mám ten konár kdesi medzi pečeňou a krkom. Vtedy mi to ale akosi celé nedošlo. Skúkam ľahostajne očúral vývrat, ja som uvaril čaj a víkend sa pomaly skončil.Potom, v civilizácii mi to došlo viackrát. Aj som veľakrát rozmýšľal ako to Skúkam mohol vedieť. Aj som vymyslel niekoľko zvláštnych teórií. Vytvorenie každej teórie, ktorá by vedecky popísala Skúkamove jasnovidectvo, skončilo vždy poďakovaním môjmu najlepšiemu priateľovi. Už som Skúkamovi odvtedy poďakoval aspoň stokrát. Vždy sa tvári nechápavo, veď čo, normálka nie? Ja ale viem, že to taká normálka nie je.Keby som ho vtedy nepočúvol, tak blogy o Skúkamovi by musel písať Skúkam sám. Deravý vrchnák od ešusu mi tento jednoduchý fakt pripomína dodnes.