Zamračený chlap má medzi drevenými lavicami partnera. Ten práve v žltej, reflexnej bunde načal s pílou zadný rad lavíc. Tých lavíc, ktoré tu šúchali zadky veriacich už vyše dvesto rokov. Do víru lietajúcich pilín sa odrazu vrúti pravoslávny pop.
„Čo sa to tu preboha deje!“, reve a trhá si od zlosti dlhú čiernu bradu.
„Nič šéfko, čo ste taký nervózny“, pokojne prehovorí zamračený muž, prejde od rozpolteného ikonostasu k prvej, ešte stále nerozrezanej lavici a zoberie z nej papier.
„Tu je povolenie na rozrezanie ikonostasu, akýsi výskumák potrebuje približne tri metre štvorcové vzoriek“, postupne zvyšoval hlas zamračený muž, pretože v chráme začal medzičasom nejaký zelený mužíček s dvojhlavňovou brokovnicou strieľať po vrabcoch.
V rachote výstrelov prišiel k popovi muž v žltej bunde. Strká nešťastnému popovi pred nazlostenú tvár tiež akési papiere.
„Tu je potvrdenie od Úradu práce, že som dlhdobo nezamestnaný a tu je povolenie na rozrezanie a odvoz lavíc z kostola v rámci verejnoprospešných prác“, kričí dlhodobo nezamestnaný, pretože zelený mužíček neprestáva so streľbou po drobných spevavcoch. V mimoriadne dobrej akustike kostola streľba a svist brokov veľmi dlho doznieva.
Nezamestnaný pomaly odchádza ku svojej píle Stihl, ale potom si ešte na niečo spomenie a vracia sa k popovi.
„Aby som nezabudol, tu je ešte vedecká štúdia o výhrevnosti drevených lavíc vo veku dvesto rokov a viac.“
Pop zoberie papiere a bezradne klesne na ešte nerozrezanú lavicu. Medzičasom sa prudko otvoria dvere a medzerou medzi lavicami sa k oltáru prirútia dva LandRovere. Pred oltárom zastali, ale motory revali ďalej. Z áut vystúpia štyri blondínky.
Zhodili zo seba aj tak už dosť sporé oblečenie a začali na oltári, úplne nahé, divoko tancovať.
„To je videoklip pre časopis TEO“, šepká bradatý chlapík, ktorý si medzičasom prisadol k popovi. Môže šepkať, pretože zelenému mužíkovi došli náboje a odskočil si po nové.
Vysvitlo, že bradatý chlapík je režisér a samozrejme má tiež povolenie na nakrúcanie klipu od príslušných úradov. To už bolo na popa veľa a stratil vedomie. Keď sa prebral, ležal na nosidlách a bol odnášaný pracovníkmi rýchlej záchrannej služby, ktorých privolal pohotový asistent režiséra videoklipu.
Posledné, čo nešťastný pop pred ďalším bezvedomím videl, boli veľké sudy s nápisom JED, ktoré prinášala skupina ľudí v hermeticky uzavretých kombinézach. Chlapi bez slova zavreli dvere kostola a začali obsah kanistrov striekať po chráme.
Na oltári ďalej tancovali nahé tanečnice, zelený mužíček neustále strieľal vrabce, jeden aj druhý LandRover turoval motor, a zamračený muž odnášal rozrezaný ikonostas. Režisér videoklipu stál na kope rozrezaných lavíc a niečo kričal svojmu asistentovi.
Začali zvoniť zvony.
Ak zameníme v príbehu chrámy, dostaneme príbeh našich lesných rezervácii, našich svätohájov. Príbeh našich chránených lesov.
Otrasný príbeh malých území, kde na základe rôznych podivných povolení (a niekedy aj bez nich), podporených podivnými vedeckými štúdiami, sa v našich lesných chrámoch režú stromy, strieľajú zvieratá, striekajú jedy, jazdí sa s autami a na oltároch sa natáčajú zbytočné filmy.
Je to veľmi smutný príbeh, v ktorom hrajú záporné úlohy politici i úradníci, ale i normálni ľudia s pílami, puškami, štvorkolkami či autami. Ten príbeh je predovšetkým príbehom o nás samých.
Pretože to čo chýba našej spoločnosti, nie je vedecké poznanie, toho máme dosť na to, aby sme tie malé územia nechali na pokoji.
To čo chýba spoločnosti je morálka a etika. A láska k našim lesným rezerváciám.
