Napríklad taký problém, ktorý som nazval Prvý Ďuriho paradox, spočíva v tom, že sa v lete menej spotíte, pretože máte na sebe málo vecí a nesiete ľahký batoh, na rozdiel od zimnej sezóny, keď ste naobliekaný ako Eskimák a na sebe máte batoh hodný prvovýstupu na Mount Everest.
A teraz si predstavte modelovú situáciu. Vyrážam v piatok po práci na víkend na Čergov. Už za tmy stúpam v snehu po pás, hrubý od rôznych odevov ako reklamný panák od Michelinu, pretože je mínus dvadsať, s otrasne tlstým batohom. Na hrebeň prídem tesne pred polnocou, poriadne spotený, všetky veci na mne sú premočené a treba ísť spať. Skúšal som rôzne riešenia tejto situácie. Spanie v premočenom odeve, spanie v suchom náhradnom odeve, pričom premočený odev visí na najbližšom strome alebo kombináciu - spanie v suchom náhradnom odeve, na ktorom je natiahnuté premočené šatstvo.
Tá posledná kombinácia sa ukázala pre mňa najlepšia, pretože, vďaka mojmu tepelnému výkonu 70 W, sa ráno zobudím v suchom náhradnom odeve a aj premočené šatstvo je suché. Jediné čo je mokré, je druhý vrchný spacák (v zime spávam pod širákom v dvoch spacákoch zasunutých do seba), ktorý musím počas dňa nejako presušiť.
Najexotickejšie pri tomto spôsobe je to prezliekanie do suchého, v tme, na hrebeni, pri mrazivých teplotách. Ale keď sa to urobí dostatočne rýchlo, tak to ani nebolí.
No, vtedy v piatok trinásteho to bola presne modelová situácia.
Viac ako mínus dvadsať, na hrebeni som sa ocitol po jedenástej hodine večer, riadne prepotený a do toho širákového spacáku som sa fakt tešil. Na oblohe neuveriteľne žiarili všetky hviezdy sveta, stál som na karimatke a rýchlo som zo seba zhodil mokrý odev.
A v tom zimnom tichu, kde sa normálne ozýva len občasný praskot bukových konárov, som odrazu začul nejaký podivný šuchot. Započúval som sa.
Čo nasledovalo bolo veľmi zaujímavé. Akýchsi päť lyžiarov pravdepodobne zablúdilo počas túry v hlbokom čergovskom snehu a bežkársky chodník asi našli až tesne pred polnocou. A teraz si predstavte, že naradostení začali šprintovať na bežkách rýchlo do bezpečia čergovskej chaty , keď odrazu uvideli to, čo ešte nevideli.
Na hrebeni, tri metre od bežkárskej stopy, v divočine, na pustom čergovskom hrebeni, sa im v žiari čeloviek a hviezd zjavil úplne nahý chlap, nemo stojaci na snehu (karimatku nebolo vidno) s roztiahnutými rukami. Práve som si totiž naprával svoje vekom zhnité kosti.
Nikdy som sa nedozvedel čo si mysleli, pretože úplne bez slova okamžite opustili stopu a odskákali na bežkách po vyfúkanom ľadovom príkrove kdesi do doliny.
Bolo mi ich celkom ľúto, mohli sa radšej zastaviť na kus reči ako sa kdesi brodiť v doline v snehu po pás .
Od tých čias už nikdy nespím v zime na hrebeni na dohľad bežeckej stopy.
A doporučujem to všetkým, ktorí túto metódu spania v zasnežených slovenských lesoch budú aplikovať.
