Pršalo celý máj a jún, len vtedy sa tomu nehovorilo globálne klimatické zmeny. Začiatkom júla sa môj otec, syn uhliara, neskôr absolvent dvoch vysokých škôl, rozhodol, že strávi romantický týždeň so svojou rodinou uprostred lesov v ktorých vyrastal. Ako správny pastier postavil kolibu uprostred divokej doliny a ubytoval v tom bahne, na čačine, pod deravou plachtou, moju mamu, niekoľkomesačného brata a mňa.
Mama to v neustálom daždi, s chorým bratom na rukách, vzdala za tri dni. Môj otec, ktorý v tejto doline trávil mesiace ako mladý uhliar, mal tvrdý koreň a nevzdal to. Keďže som bol jeho syn, na môj koreň sa nehľadelo. Musel som to tiež nevzdať.
Pršalo a pršalo. Keď v horách prší, to nie je tak, že stále. Sem tam dážď zmizne, v lese je nápadné ticho, všade sa prevaľujú roztrhané periny hmly a z tej bielej kávy sa vynárajú prízraky starých múdrych bukov a jedlí.
Jednu takú prestávku v lejaku sa rozhodol otec využiť na zásobenie torza našej rodiny zdravou potravou a rozhodol sa naloviť nejaké pstruhy. Na ryby sa chodí za svitania a tak o štvrtej ráno som v polospánku začul akúsi vetu o pstruhoch a otec zmizol.
Začalo opäť pršať, klopkanie dažďa na celtu je vynikajúci uspávací prostriedok a tak som spal asi do deviatej. Keď som otvoril oči, zistil som, že som v temnom lese sám. Sám so sovami, medveďmi, vlkmi, diviakmi, ježibabami a vlkolakmi. Že ma otec ráno budil, som si nepamätal, nechápal som kde je. Jedinou mojou starosťou bol boj s hladom.
Využijúc ďalšiu bezdažďovú chvíľku som vyšiel z celtového príbytku a skúmal som okolie. Netrvalo dlho a už som sa pásol na nekonečných zásobach jahôd a malín, ktoré lemovali lesnú cestičku vedúcu na hrebeň. Okolo obeda som už bol defintívne najedený a definitívne stratený. Musel to byť pohľad! Malý, kučeravý chlapec, predškolák, v premočených nohaviciach v tráve, ktorá vysoko prečnievala cez strapaté vlasy.
Čo sa dialo dole, rekonštruujem z neskorších rozprávaní mojich rodičov a ich rodičov. Otec sa vrátil s niekoľkými pstruhmi k našim premočeným celtám a v šoku zistil, že som zmizol. Kričal, húkal, ale nikto, ani ja, mu neodpovedal. Po tom čo presliedil pomerne rozsiahle okolie, vyrazil do dediny a zalarmoval rodinu.
Začala pátracia akcia veľkého lokálneho rozsahu.
Ja som medzitým úplne spokojne študoval občasné výhľady z čergovského hrebeňa a v istej chvíli som vošiel do prastarej jedľobučiny. Ponáral som ruky do krásneho mäkkého machu, hladkal som podivné huby a hral som sa so salamandrami.
A stále som čakal, že sa niekde vynorí ten guľový blesk, o ktorom mi otec veľkrát rozprával, a že ma bude prenasledovať presne tak ako jeho. Čakal som, že príde aspoň normálny blesk a skosí veľkú jedľu a tá spadne na mňa a nič mi neurobí, presne tak ako môjmu otcovi, pretože niektoré konáre zapichnuté do zeme zastavia jedľu päť centimetrov nad mojou hlavou. Aby som potom o tom mohol rozprávať v škôlke. Neprišiel. Neprišiel ani guľový blesk, ani normálny blesk, ani vlkolaci a ani ježibaba, ktorá sa podľa mojej babky v tomto lese dokázateľne vyskytovala.
Bol som sklamaný. A tak som sa vydal k babke. Doteraz neviem ako, ale po nejakom čase som sa ocitol v dedine. A tam ma prvýkrát ten deň prepadol strach.
Dedina bola vymretá. Nikde nikoho. Žiadni ľudia, žiaden zvuk. Ticho a prázdne dvory.
Začal som bežať do babkinej drevenice, ale aj tá bola prázdna. V hlave sa mi krútila story o zakliatych, zamrznutých dedinách, donekonečna opakovanom príbehu v mnohých slovenských rozprávkach. Rýchle som vyskočil na vyhriatu pec a prikryl som sa dekou.
Po zotmení našli moji rodičia so svojími rodičmi a celou dedinou na babkinej peci usmiatého kučeravého chlapčeka veselo hompáľajúceho nožičkami.
A vtedy som prvykrát počul slovo chmurnik. Chmurnik je človek, ktorému je dobre v daždi, a preto vie privolávať tmavé mraky, "chmury". A vie predpovedať počasie. Môj pradedo bol chmurnik a ja som sa vraj na neho, nepodarene, podal. Keby som bol poriadny ako teta Anka, pracovitý ako ujo Jozef, ale nie, ja musím byť zrovna po pradedovi.
Chmurnik, nechmurnik, mne z toho dňa zostali iné spomienky. Na krásny, mokrý les, plný tajomých zvierat a bytostí, z ktorých niektoré tam síce sú, ale nie sú vidieť. Zostali mi spomienky na rozprávkový les, ktorého sa netreba báť, pretože vás tam postrážia vlkolaci a ježibaba vás neohrozí, pretože tam len býva a strašiť chodí dole do dediny.
Doba sa zmenila. Miznú stromy, miznú zvieratá. Len Čergov sa takmer nemení. V rozprávkových lesoch dospeli moje dcéry, po mokrých machov chodí vnuk i vnučka. Príde čas, keď sa tam stratia a zistia, že báť sa v lese je zbytočné. Že báť sa treba iných vecí.
Pretože doba sa mení. Dnešná doba si žiada peniaze, peniaze, peniaze... A preto už predávame všetko. Aj seba so svojou krajinou. Prišiel čas to zastaviť.
Nerúbte rozprávkový Čergov, pretože privolám čierne mraky, zavolám vlkolakov a na moje ježibaby nikdy nezabudnete.
