Začalo to praskaním. Potom syčaním. Ako keby stovky hadov sa rozhodlo, že vystúpi z hĺbin zeme a obtočí sa okolo mňa.
Potom sa mi zježili vlasy, mojá nádherná ofina sa stala súčasťou neforemnej strapatej gule. Vlasy mi stali dupkom a prskali. Pri skúmaní hlavy som si zhodil okuliare. Spadli mi na zem a ja som zazrel čosi nečakané. Okuliare tajomne svetielkovali.
Zohol som sa a dvihol som ich. Z rukavíc mi vyskakovali fialové, veľmi bledé ohníky. Aj z okuliarov, aj z batohu.
Roztiahol som ruky, aby som si lepšie upevnil batoh a v okamžiku sa zo mňa stal Svietiaci Muž na Podstavci, keby ma videli moje deti, tak by povedali Mikuláš, stojaci uprostred divočiny čergovského hrebeňa, v začínajúcom lejaku, v tme a ....
Buuummm, trrreeesk!
Úplne blízko, niekoľko desiatok metrov odo mňa, nečakane udrel blesk. Teraz už viem, že to nebolo nečakane, že naježené vlasy v búrke sú príznakom blízkej smrti a plamienky boli Eliášov oheň.
Vtedy som, z toho nemal rozum, len som ostal takmer hluchý, odhodilo ma dolu svahom a trošku som sa v mokrej tráve aj s batohom pokotúľal. Bola príšerná tma. A navyše z tej tmy sa na mňa valila zovšadial voda.
Vytiahol som baterku a zasvietil do čierňavy. Veľa toho nebolo vidno, len nekonečné svietiace šnúry dažďa a tmu. Vedel som, že som pod skalnou stenou a tak som inštiktívne išiel k nej. Hľadal som previs kde aspoň trochu neprší a našiel som pomerne veľkú dieru, puklinu, ktorú odhalilo vyvalenie ozrutného buku a niekoľkotonovej skaly v bridlicovopieskovcovej stene.
Vliezol som dnu, vyzliekol sa, strčil sa do spacáku a zaspal.
Ráno nebolo celkom ráno, bol to takmer obed. Slnko bolo už najvyššie ako mohlo v túto ročnú dobu byť. Zistil som to podľa toho, že do pieskovitej podlahy kreslilo žlté kresby v ktorých sa mihotali obrazy listov javorov a bukov, ktorými svetlo muselo do jaskyne prejsť.
Všade už bolo svetlo, ale zvláštnosť včerajšieho dňa bola stále prítomná. Puklina bola akási neobyčajná. Nebola to normálna puklina. Bola to pomerne veľká jaskyňa, ale iná, aké som doteraz poznal. Na Čergove sú desiatky pseudokrasových jaskýň, ktoré vznikli gravitačnými zosuvmi celých pieskovcových blokov po bridlicových vrstvách. Pri kopci Lysá, nad dedinou Kríže, v blízkosti najvyššieho vrchu Minčol. Ja som bol inde.
Steny jaskyne boli akési dokonalé. Hladko opracovaný tunel, bez väčších puklín, na zemi akýsi divný piesok. Tunel klesal mierne dole, ale moja klaustrofóbia mi nedovolila dôjsť na jeho koniec. Bolo to pomerne dokonalé dielo ľudských rúk. A evidentne tu veľmi, veľmi dlho nebol žiaden človek.
Chodil som hore dole a skúmal som hladké, takmer lesklé steny toho čuda. Moje topánky nechávali zreteľné stopy v panenskom piesku. Odrazu som si v tom piesku všimol nejaké pliešky. Zdvihol som ich a...neboli to pliešky. Boli to akési mince. Nebola na nich žiadna hlava nejakého potentáta, akoby laik očakával, len nejaké klikiháky a čosi ako vták z parohami alebo čo.
Mince som na numizmatickej burze predal za mimoriadneho záujmu za také peniaze, že som si za ne kúpil prvý skutočný fotoaparát. Ale na Čergov, do tajomných miest tajomnej jaskyne som sa dlhé roky nedostal.
Bolo to veľké šťastie.
Bolo šťastie, že som nemal čas, peniaze, alebo som objavoval iné kúty našej vlasti. Keď som sa po rokoch vrátil na miesto tajuplnej jaskyne, nevedel som či sa mi snívalo vtedy alebo teraz. Na mieste vchodu do jaskyne bol veľký skalný zosuv, celá stráň bola zarastená bukmi, brezami, javormi a jaseňmi.
Ale aj ja som bol už, rovnako ako táto časť Čergova, úplne inde.
Zistil som, že tabu je veľmi dôležitá, nevedecká, nezdôvodniteľná súčasť ľudskej existencie. Ľudia potrebujú posvätné, nedotknuteľné miesta, kde sa nedoktnuteľnosť nemusí dokladovať vedeckými štúdiami a kde sa nehrabe, nekope, nereže alebo nevŕta, len preto, že tam niekto našiel niekedy nejaké trápne pliešky, za ktoré si kúpil fotoaparát.
To, že táto spoločnosť stráca akékoľvek tabu, že hrabe, kope jamy, reže stromy, prevracia mŕtvych v hroboch, nemá už žiadnu posvätnosť, považujem za najväčšiu hrôzu súčastnosti.
Moju tajuplnú jaskyňu, s hladkými stenami uprostred drsných čergovských kopcov dodnes nik neobjavil.
To nebude náhoda.
Keď dopisujem tieto riadky, koncom októbra, vonku sa zotmelo a začala otrasná búrka, s dažďom, bleskami a ľadovcom, čo si ani najstarší miestni obyvatelia nepamätajú.
To nebude náhoda.