„Divoké husi“, zakričal som a vbehol do domu.
„No a čo?“, odvrčal Skúkam.
Hojdal sa vo svojom obľúbenom kresle a sŕkal akýsi čaj. Skúkam je síce pes, ale vie hrať šachy, pije čaj a Fernet a prečítal všetky knihy v mojej knižnici. Niekedy je preto značne otravný.
„Dnes mi prišla zásielka najlepšieho Darjeelingu tejto sezóny, a to je udalosť určite väčšia ako nejaké husi.“
Skúkam je na čaj špecialista, pije zásadne čierny a väčšinou Darjeeling.
„Čo ti prišlo?“, snažil som sa prejaviť záujem o vec, čo ma vôbec nebavila.
„Darjeeling SingBulliDelight Reserve First Flush SFTGFOP, ty čajový barbar“, a aj keď vedel, že ničomu nerozumiem, pokračoval.
„Je zo záhrady SingBulli, z časti, ktorá sa volá Tingling. Vidíš ten nádherný suchý list, ktorý má až 80% strieborných tipsov?“
„Ten čaj sa pestuje len v obmedzenom množstve a je absolútnym pôžitkom pre každého znalca.“
„ Pre mňa bude absolútnym pôžitkom, keď budeš teraz chvíľu ticho“, mať múdreho psa je niekedy skutočne otravné.
Ale Skúkam musí mať vždy posledné slovo. Sŕkol si najlepšieho čaju tejto sezóny a povedal:
„Vieš, nehovorí sa divoké husi, ale divé husi“
Áno viem to. Ale Skúkam práve touto múdrosťou narazil na zásadný problém. Ja som nechcel som povedať divé, ale divoké husi. Nad nami totiž leteli poslovia divočiny.
Divočina nie je nekultivovaná a neobývaná oblasť - púšť, tundra, tajga či prales kdesi v južnej Amerike. Divočina je miesto, kde o tom, čo bude rásť, ktorý strom spadne pod náporom vetra alebo lykožrúta, nerozhoduje človek, ale príroda. Kde milióny organizmov, od baktérii, cez prvoky, meňavky, salamandry, vtákov, vlkov, rysov, pod buky, jedle a javory žijú v pavučine života bez toho, aby na seba vymýšľali „nelogické“ deprivantné hlúposti. Áno, lovia jeden druhého, parazitujú na sebe, ale aj spolupracujú, pomáhajú si, všetko v jednom víre stále zdokonaľujúceho kruhu. Každý za seba a predsa spoločne. Preto divočinou môže to byť kúsok záhradky alebo neďaleký les.
Divočina je ale aj miesto, z ktorého sa človek pomaly a isto vyčleňuje. Práve pre ilúziu, že si vystačí sám, že tie mravce, komáre a žaby sú zbytočnou príťažou k jeho dokonalému, sterilnému svetu betónu, skla a elektromagnetických vĺn. Že dôležité sú spoločenské zriadenia, politické strany, preukazy, kapitalizmus či socializmus. Toto je ale skutočne len ilúzia. Ilúzia, že o svete rozhodujeme my a naše červené či čierne vlajky na barikádach či jedno až trojramenné kríže na hraniciach.
Aj betón, sklo, elektromagnetické vlny a preukazy politických strán potrebujú k svojej existencii divočinu. Sú dokonca jej produktom. Sú produktom štyri miliardy trvajúceho kvasu chaosu, ktorý produkuje výsledky mimo ľudského chápania. Divočina je miestom, ktoré sa stará samo o seba, tancuje čardáš podľa vlastných nôt. Preto k nej človek cíti zároveň úctu i strach, nadšenie aj obavy. Niekedy má pocit, že ho divočina ohrozuje, inokedy v ňom vyvoláva pocit bezpečia.
Aj husi si robia čo chcú, úplne nezávisle na ľudskej závisti, politickým dohodám či vedeckému výskumu. Letia z divočiny do divočiny a opäť naspäť. Preto sú pre mňa divoké a nie divé. Sú poslami divočiny.
To všetko som asi hodinu rozprával a Skúkam sa ticho hojdal v kresle a vypúšťal tie svoje podivné dymové obrazce z čerešňovej fajky.
„No dobre, tak sme si vysvetlili gramatické rozdiely, a čo?“ „Čo z toho mám ja, bežný konzument tabaku a Fernetu?“
Večná otázka, ja viem, a ťažká odpoveď.
„Skúkam, nie si na tom svete sám, sám by si tu neprežil ani hodinu. Žijeme tu všetci spolu, ty, ja, baktérie, salamandry, sovy, levy i myši, ženy i muži. Musíme si navzájom pomáhať a musíme sa navzájom chápať. A preto sa musíme aj navzájom poznať. Si tu preto, aby ostatní mohli žiť.“
„No dobre, aj keď podľa mňa som tu preto, aby som fajčil Dunhill a pil Darjeeling, a tým pomáhal svetovému mieru“, Skúkam bol niekedy riadne jedovatý, „ a ty si tu prečo?“
„Ja neviem prečo tu som, ale najbližšie tu napíšem – Ako prežiť v divočine – aby nebol každý taký hlúpy ako ty!“
„Dúfam, že to bude mať podtitul – so svojim psom - “ zamrmlal Skúkam.
„Aj ja, aj ja, aj ja, aj ja, aj ja, aj ja“, gágala nám nad hlavami posledná DIVOKÁ HUS.
Pozrel som sa hore. To neboli divoké husi. Mali veľmi dlhé nohy.
Boli to divoké žeriavy.
