Samozrejme, že sa okamžite vynorilo množstvo odborníkov, ktorí vedeli vysvetliť ako sa môže rodičom, ktorí sa podobajú na vlkov, narodiť šesť úplne čiernych šteniatok. Na samote, kde k najbližšiemu domu je viac ako desať kilometrov a všade naokolo sú len vlci, medvede, rysy, bobry, a vydry.
Ja som múdru odpoveď nemal. Mal som len vlastné hlúpe otázky.
Prežije niečo také malé čierne v zime okolo -20°C, do ktorej sa to narodilo? Nebudem to malé čierne musieť nosiť v snehu po kolená vo vlastnom batohu spolu s jeho potravou?
Odpoveď dali najbližšie dni, týždne a mesiace.
V januári sa päť čiernych chlapcov a jedna psia slečna rozišli do nových domovov. Moje malé čierne to malo najťažšie. Tých desať kilometrov zo svojho domova ku mne muselo prekonať v snehu, ktorý ho presahoval aspoň o hlavu. Ako sa ukázalo, tých desať kilometrov nebolo pre čierneho československého vlčiaka nič. Veľmi živý a zdravý vtrhol ako víchor do nového domova.
Prvé čo dostal, bolo meno. Na hrudi mal biely fľak, ako jediný zo všetkých súrodencov a navyše som v neblahej predtuche očakával nepríjemnosti, ktoré predvádzal jeden nepodarený pes v poviedke Jacka Londona The Spot.
A tak malé čierne čudo dostalo meno Fliačik.
Fliačik od narodenia vynikal mimoriadnou inteligenciou, ktorú ale nie vždy používal tak, ako som si to predstavoval ja.
Všimol si, že rôzne typy obalov majú v bývalej stajni svoje vrecia a v každom vreci je jeden druh. Väčšina tých obalov boli pozostatky po rôznych návštevách, pretože taký je svet. Nemusíte kupovať žiadne obaly, obaly si vás nájdu v tejto dobe sami.
Fliačikovi trvalo niekoľko dní kým pochopil systém, alobalov, tetrapakov a PET fľaší a začal konať. Jedno ráno som vyšiel von a našiel som Fliačika s blaženým úsmevom sa vyvaľovať vedľa niekoľkých kôp ním naseparovaného odpadu, ktorý pochádzal z celej dediny. Hrdo sa na mňa pozeral a očakával mimoriadne uznanie. Nedočkal sa ho a bol z toho dosť dlho smutný.
Jeho sledovanie našej činnosti a spôsobu života ale pokračovalo. Začali vznikať škody na majetku. Fliačik si všimol, že ja, jeho veľký vzor, používam papuče a topánky, ktoré niekedy odkladám na priedomí v „topánkovej" rade.
Tie rozžuvané topánky ASOLO, ktoré som ráno v jeho rade našiel mi až tak nevadili. Ale tie moje nové papuče, oslintané Fliačikom, to už bolo na mňa veľa.
Situáciu som riešil veľmi demokraticky. Fliačik dostal svoje vibramy ASOLO a svoje tri páry papúč a mohol si ich ukladať do ľubovoľných konfigurácii, kde chcel. Znie to neuveriteľne, ale veľmi rýchle pochopil, čo sú jeho a čo moje papuče.
Obavy o svojej výdrži v snehu hravo rozptýlil počas niekoľkých túr, po ktorých som ja musel oddychovať niekoľko dní, ale on bol schopný hneď po príchode domov sa začať hrať.
Všetko robí pozorne a akosi dôkladnejšie ako ja. Keď zistil, že si nesmelo máčam nohy v ľadovom potoku, tak sa tam bez problémov okúpal celý. A keď videl, že som si odrezal z voňavej slaniny drobnučký plátočok, tajne mi kilový zostatok zjedol za neuveriteľne krátky okamžik.
Začal som si uvedomovať, že nemôžem pred ním robiť úplne všetko, a len tak, bezstarostne.
A tak ani nie ja, ale Fliačik začal meniť mňa.
Dávam si pozor na to čo robím, divím sa tomu čo dokáže Fliačik a snažím sa byť takým dobrým, ako si Fliačik myslí, že som.
