Rodokmeň Fliačika sa stáva hlavnou témou vzrušených debát pri táborových ohňoch v pralesoch severovýchodného Slovenska, v miestnych krčmách sa rozoberá suma, ktorú som musel dať veterinárovi, aby zapísal do preukazu pôvodu slová - československý vlčiak.
Československý vlčiak je plemeno, ktoré samo o sebe je rodokmeňovým orieškom. Vzniklo ako pokus československej armády vytvoriť psa, ktorý má agresivitu a silu vlka. Teda aspoň podľa biologických vedomostí československých armádnych generálov. V 50-tych rokoch vojaci skrížili slovenskú vlčicu z jedľovobukových pralesov neďaleko poľskej hranice pri dedine Palota a českého nemeckého ovčiaka z juhočeskej obce Libějovice neďaleko rakúskej hranice. Proste národnostná plemenná katastrofa.
Skúkam, potomok tohto výskumu, Fliačikov dedo, bol pán PES, šľachtic. Lesom klusal ako čistokrvný arabský kôň, nikdy nestúpil do mláky a do vody v potoku vchádzal s veľkým odporom. Pil vodu zásadne z mojich ešusov a jedol moje jedlo, vrátane bryndzových halušiek. Spal v mojich spacákoch, ku ktorým vedel vytrvalo a bezpečne nachádzať cestu i v tmavých lesoch za úplnej tmy.
Fliačik, jeho vnuk, je akýsi iný. Lesom kluše fučiac ako slon a vyzerá ako divá sviňa. Od narodenia sa kúpe a ponára v každej vode, ktorú uvidí, ako vydra a spacáky ho nezaujímajú. Ľahne si pod ľubovoľný strom a spí ako medveď v zime. Žuve každé drevo ako hlodavec. Skúkam bol introvert, chodil všade len so mnou, Fliačik je za každú srandu a pridá sa ku každej, hlučne rozprávajúcej partii, väčšinou českých turistov.
Fliačikova mohutnosť zvádzala k domnienke, či sa jeho predkovia nekrížili s medveďom. Vo veku niekoľkých mesiacov bol ťažší ako Skúkam v časoch svojej najväčšej slávy. Na rozdiel od Skúkama, ktorý pred každým medveďom stiahol chvost, Fliačik už ako šteňa hnal bukovou mladinou svojho prvého medveďa, ktorého v lese stretol, bohvie kde.
Rozuzlenie Fliačikovho pôvodu prišlo nečakane na mieste bývalej poľskej dediny Balnica, kde sa pred niekoľkými rokmi začali objavovať bobrie hrádze.
Bol koniec leta, jedno z tých nádherných chladných augustových rán, keď hmla pomaly stúpa z vody, prežiarovaná práve vychádzajúcim Slnkom. S Fliačikom sme ležali v tráve a pozorovali pokojnú hladinu rybníka, ktorý vybudovali za posledné roky zubatí bobry. Prekvapenie prišlo nie z vody, ale z vysokej trávy.
Fliačik spozornel, vypleštil svoje malé očká a začal kývať vzrušene chvostom, čo naznačovalo, že najbližšie minúty budú zaujímavé.
Aj boli.
Z trávy sa vynorili dva bobry, ktorí pomaly okusovali trávu pri vydupanom chodníčku. Fliačikovi nebolo viac treba. Vyrútil sa k svojim bratrancom a pokúsil sa o rozhovor. Asi použil neznámy dialekt, pretože bobry nemali preň pochopenie a bleskovo sa hodili do vody.
Fliačik nemal problém a skočil za nimi. Mikrosekundu vyzerali ako trojica bobrov. Lenže bobry zmizli okamžite pod vodnou hladinou a ja som čakal čo urobí Fliačik.
Zmizol tiež. Po chvíli sa síce vynoril, ale pre mňa sa táto udalosť stala dôkazom, že Fliačik musí mať v svojom rodokmeni okrem vlka aj bobra.
Dnes svoj tento rodokmeň Fliačik definitívne potvrdil
Zadarmo mi dokonale spracoval a rozžul sandále, presne ako to robia hlodavce. Rozžul mi krásne kožené sandále, darček od mojej dcéry.
Fliačik je skutočne potomok nášho najväčšieho hlodavca.
Bobra.
Alebo nie?
