Pri kúpaní mi hrozila otrava microcystinom alebo nodularinom zo siníc Microcystis aeruginosa a Nodularia spumigena. Doraziť ma mohli hnačkový toxín dinophysistoxin, neurotoxín brevetoxin, paralytický toxín tetrodotoxin, a ďalšie produkty obyčajných rias. Po hubovej praženici som mohol podľahnúť vyšším hubám ako je napríklad muchotrávka zelená, ale otráviť sa dalo aj mykotoxínmi nižších húb.
Uštipnúť a otráviť ma mohli pavúky rodu Latrodectus, podľa príručky neboli bezpečné ani ryby, kde existuje otrava ichthyosarkotoxismus, pri stretnutí s ropuchami hrozili účinky bufotoxínov a salamandra škvrnitá má pre nás vždy pripravený samandarin.
Ďalej som už nevládal a knihu som zahodil. Až neskôr som sa dozvedel tento podivný spôsob nazerania na okolitý svet sa volá biofóbia.
Láskavá matka príroda vytvorila v evolúcii podstatne nebezpečnejšie jedy, vo väčšom množstve a sortimente, ako to dokázal človek pomocou vedy zvanou chémia. Jedy tu boli skôr ako sa na planinách pod Tatrami objavil prvý človek. Napriek tomu sú smrteľné otravy jedmi v prírode dosť vzácne. Rozumní ľudia účinky jedov poznajú a obozretne sa ich zdrojom vyhýbajú. Jedy príroda „nevyvinula“ kvôli zabíjaniu ľudí, ale ako pasívnu obranu organizmov proti špecifickým nepriateľom.
Všetko v živote je otázkou miery a spôsobu použitia, pretože každá látka sa za istých okolnosti môže stať jedom. Zabiť vás môže aj obyčajná kuchynská soľ, chlorid sodný, kde je smrteľná dávka asi 200 g, či destilovaná voda po vypití desiatich litrov. Alkaloid atropín je v určitej dávke liekom a vo väčšom množstve jedom. Cypermetrín uväznený v sedmokráskach je neškodný, striekaný ľuďmi ako pesticíd na hlavy turistov v našich národných parkoch môže spôsobovať rakovinu.
Neskôr ma život naučil, že biofóbia je blud, že nebezpečenstvo nečíha v divočine, ale niekde úplne inde. Že nebezpečenstvo nie je zakliate v pavúkoch, v rastlinách, zuboch vlkov alebo jedovatých hadoch. Život ma naučil, že najhorším jedom je ľudská agresivita a nenávisť. Agresivita je nepriateľské chovanie zamerané proti príslušníkovi vlastného druhu a ako taká má svoje dôležité miesto v sociálnom chovaní. Ináč by sa asi v evolúcii ani nevyvinula a neudržala.
Všetko je ale otázky miery a spôsobu použitia.
Človek je na špičke sociálneho vývoja cicavcov a agresivita preto zaujíma významné miesto v jeho chovaní. Vďaka svojim schopnostiam je schopný prenášať agresivitu aj na iné biologické druhy a dokonca aj na neživé predmety. Vec v prírodnom svete nevídaná. Agresivita sa tak v podaní ľudí stáva jedom.
Pravidelne si vymýšľa najrôznejšie argumenty, aby mohol všetky tieto objekty za nepriateľov považovať. Vyzerá to, že agresivita a nenávisť je JED, ktorý nás prerastá.
A tak ľudia už bojujú s každým. Proti suchu, za mier, proti lykožrútovi, za víťazstvo na olympiáde, za krátke sukne, proti dlhým vlasom, za svoje náboženstvá, proti cudzím náboženstvám, proti mužom, za ženy.
Proti všetkým.
A predovšetkým sami proti sebe.
Prichádza jar a preto musím povedať jedno klišé.
Milujte sa ľudia, kurňa!
Je to najlepší protijed.
