Pozrime sa napríklad do takého jedľovobukového lesa.
Biela farba udatníka lesného potrebuje čierne pozadie. Jednotná farba by zabila les.

Hneď vedľa, na zemi, stačí len málo, drobné prechody medzi čiernou a bielou a trochu sivej a v monotónnej hnedej farbe vyschnutého lístia sa objaví mláďatko červienky.

Nad hlavami, v javorových korunách, ostrá červená stupňuje farebné kontrasty do nepríčetnej letnej krásy vtáčieho manekýna - ďatľa veľkého.

A pri našich nohách, čosi malého, bojazlivého, vystrašeného a nehybného,

spolu s pomalým susedom plaziacom sa ozlomkrky na medveďom cesnaku,

kontrastuje s nehybnou, ale keď treba, veľmi svižnou srnkou,

a veľkou, zamyslenou laňou.

Na to všetko, v tajomnom šere divokých prirodzených lesov, dohliada jasné a kontrastné božie oko nášho Slnka.

Nežiadam rovnosť s modrou oblohou a slobodu rýchlo plávajúcich mrakov. Mne stačí, keď mi dovolíte preukazovať úctu starým stromom a rešpekt voči slnkom zaliatym horským lúkam.

Nech žije rôznorodosť, kontrasty a protiklady.