Pozrime sa napríklad do takého jedľovobukového lesa.
Biela farba udatníka lesného potrebuje čierne pozadie. Jednotná farba by zabila les.
Hneď vedľa, na zemi, stačí len málo, drobné prechody medzi čiernou a bielou a trochu sivej a v monotónnej hnedej farbe vyschnutého lístia sa objaví mláďatko červienky.
Nad hlavami, v javorových korunách, ostrá červená stupňuje farebné kontrasty do nepríčetnej letnej krásy vtáčieho manekýna - ďatľa veľkého.
A pri našich nohách, čosi malého, bojazlivého, vystrašeného a nehybného,
spolu s pomalým susedom plaziacom sa ozlomkrky na medveďom cesnaku,
kontrastuje s nehybnou, ale keď treba, veľmi svižnou srnkou,
a veľkou, zamyslenou laňou.
Na to všetko, v tajomnom šere divokých prirodzených lesov, dohliada jasné a kontrastné božie oko nášho Slnka.
Nežiadam rovnosť s modrou oblohou a slobodu rýchlo plávajúcich mrakov. Mne stačí, keď mi dovolíte preukazovať úctu starým stromom a rešpekt voči slnkom zaliatym horským lúkam.
Nech žije rôznorodosť, kontrasty a protiklady.






