Nestarali sa do nikoho, len sa tak pretĺkali životom. Ticho, bez pozornosti nevšímavých ľudí, ďaleko od bulváru. Niekedy ale ani to nestačí. Niekedy treba mať ten kúsok šťastia. Opustiť včas miesto kde spadne strom či lavína, nebyť zrovna tam kde udrel blesk, nestáť na ceste, po ktorej sa stoosemdesiatkou rúti ožratý šofér.
Ja som ten kúsok šťastia mal v živote veľakrát. Keď ma Skúkam odtiahol o polnoci počas búrky spod storočnej jedle, ktorá desať minút na to spadla presne na miesto kde sme spali. Alebo keď si dcéra zachránila život pretože ma neposlúchla a nepodala mi ruku, ktorou sa držala nad tridsaťmetrovou priepasťou po nešťastnom páde v Slovenskom raji. Alebo keď si ma poľovníci v hmle pomýlili s diviakom, ale netrafila ma ani jedna z piatich vystrelených rán. Alebo keď mi uprostred mrazivého Roháčskeho plesa vypovedalo srdce, a potom mi zase „nabehlo“. Alebo keď sa mi oceľové koleso električky zastavilo pol metra od hlavy po zrážke električky s autobusom, ktorému pri zjazde dole jedným z mnohých pražských kopcov zlyhali brzdy. Alebo keď pri mne stál boh všetkých elektrikárov, pri mnohých úrazoch elektrickým prúdom, ktoré som utrpel. Niekedy je kúsok šťastia desať sekúnd, niekedy tridsať centimetrov.
Kočke chýbalo pol metra.
Pol metra a strela vypálená z guľovnice by jej neroztrhala brucho. Pol metra a mohla so svojim druhom zmiznúť v neďalekom Poľsku. Kúsok polmetrového šťastia a o rok je matkou vychovávajúcou niekoľko detí.
Teraz tu leží, nechcená hrdinka zajtrajších bulvárnych správ, obkolesená dvoma stovkami dobre živených chlapov, ako hlavný chod pohanských rituálov prinesených nemeckou šľachtou kdesi z krajiny barbarských Germánov.
Aj keď nie som si celkom istý, či tu chýbal kúsok šťastia.
Či v prípade, keď 180 ozbrojených chlapov v desiatkach terénnych automobilov a 40 honcov, uštve nedospelú a vychudnutú vlčicu, ktorá nikomu nič v svojom živote neurobila, či v tomto prípade skutočne nejde o absenciu niečoho iného.
Foto: Peter Havrila
