Matne som si spomínal, že blesk je atmosférický výboj, ktorý má charakter rázového prúdu, ktorým sa vyrovnávajú náboje rôznej polarity medzi mrakmi alebo medzi mrakom a zemou. Ešte som si pamätal, že blesk je charakterizovaný výbojom s veľkým prúdovým impulzom, tak do 200 kA a trvá stovky mikrosekúnd.
Bomba.
Ocitol som sa vedľa kríža, na ktorý jeho stavitelia, nikomu nedôverujúc, umiestili bleskozvod.
Neupokojilo ma to.
Pri priamom zásahu blesku totiž bleskozvod zvedie do zeme len časť prúdu, obvykle tak polovicu. Zvyšná časť prúdu blesku sa rovnomerne rozdelí medzi mňa a niekoľko okolostojacich stromov. 100 kA určite neprežijem aj v prípade, že by sa tento prúd delil do celého lesa.
Zvoní mi mobilný telefón. Možno sú to jeho posledné chvíle a tak ho zdvihnem.
„Mám to CD!“
Nechápal som.
„Aké CD?“
Neustále som sledoval blesky udierajúce raz naľavo raz napravo, ale vždy bližšie. Chcel som zmiznúť z toho pekla, ale telefón v ruke, naliehavý hlas, spotené okuliare, Skúkam motajúci sa mi medzi nohami, kde hľadal akú takú ochranu, mi v tom úspešne zabraňovali.
„Jacques Brel, nepamätáš?“
Spomenul som si. Kamarátke k okrúhlemu výročiu už dosť dlho zháňam nejaké „Best of...“ francúzskeho bujaka Jacquesa Brela.
„Je na ňom Ne Me Quitte Pas“ , prásk, hlas v mobile sa stratil v hromovom tresku. Posledný blesk udrel tak sto metrov odo mňa.
„Je tam Amsterdam a La Chanson Des Vieux Amants?“, toto som považoval za určujúce pre moju investíciu.
„Pozriem“, kamarátka v teplej košickej predajni nemala zjavne také problémy ako ja.
„Hej, je to tu“
„Kupuj a končím...“, rýchle som vypol premočený mobil a pozrel som sa na asfaltové nebo.
Až kdesi v diaľke bolo vidno drobnučké svetlé čiaročky strácajúcich sa bleskov. Búrka ktorá prišla tak rýchle ako nepamätám, odišla ešte rýchlejšie a na obzore ju nahradila čergovská dúha.
Večer, keď som zaspával medzi čučoriedkami pod celkom veľkou jedľou, začala vedľa húkať sova dlhochvostá. Spoza dolného okraja ihličia som zazrel Plejády vyzerajúce ako Voz. A okolo Plejád odrazu začali padať hviezdy.
Jedna, druhá, tretia , tridsiata... To som ešte nevidel, takú záplavu meteoritov som ešte nezažil a to som už pod širákom strávil pekných pár nocí.
Rýchle som vymýšľal čo si priať a pre koho. Rozmýšľal som tak intenzívne, až som sa unavil a zaspal.
Snívalo sa mi, že na veľkom skalnatom previse stojí francúzsky bujak Jacques Brel, hraje na akustickú gitaru Ne Me Quitte Pas a pod nim sa rozprestiera obrovské more jedlí a bukov, tiahnuce sa až po obzor a neprerušované cestami, elektrickými vedeniami a budovami, robí kulisu pomarančovému západu slnka.
A ráno som sa do takého lesa zobudil.
