Je Silvester 2006, v Národnej prírodnej rezervácii Suchá dolina v Tatranskom národnom parku sa začína topiť sneh. Ľubka jemne dychčí pri poslednom stúpaní v Huňovej. Do silvestrovského ticha odrazu začne švitoriť Ľubkin nevypnutý mobil a jeho umelé vtáčie hlasy sa odrážajú od zasnežených korún všadeprítomných tatranských smrekov.
Neďaleko, v tmavej mladine sa mihne tieň a akási postava sa prudko rúti dole svahom. Ľubka nebola evidentne sama na silvestrovskej prechádzke v tatranskej rezervácii. O niekoľko sekúnd bol jasný dôvod mimoriadnej hanblivosti neznámeho.
Na strome visí dole hlavou zastrelená vlčica. Sneh pod jej hlavou je sfarbený do ružova kvapkajúcou krvou. Vlčica by mala v máji dva roky a patrila do jedinej vlčej rodiny čo žije v tejto oblasti.
Nezaujíma ma ako sa k hľadaniu strelca postaví polícia. Ani čo urobia s pánom, ktorého chytili pri ústí doliny, mierne zadychčaného, nasadať do auta. Nezaujíma ma to, pretože som podobných prípadov zažil dosť a viem ako vyšetrovanie skončí.
Mňa štve, že tvor, ktorý človeku nič nikdy neurobil, tvor, ktorý na človeka neútočí, visí dole hlavou na smreku v tatranskej rezervácii a do topiaceho sa snehu steká z neho krv.
Nebolo to tak dávno keď C. Vil so svojim kolektívom publikovali v Science výsledky rozsiahleho výskumu analýzy mitochodriálnej DNA zo 162 vlkov a 140 psov z celého sveta. Zistenia to boli dosť zaujímavé.
Najšokujúcejším objavom bolo, že človek sa spriatelil s vlkom pred viac ako 100 tisíc rokmi. Všetky doterajšie odhady totiž nepracovali s číslom väčším ako 15 000 rokov. Výskum súčasne potvrdil, že psi nemajú nič spoločné s šakalmi a kojotmi a že k udomácneniu vlka v ľudskej spoločnosti došlo za túto dobu len dvakrát. Asi bolo veľmi ťažké presvedčiť vlka, aby s nami zdieľal naše problémy.
Už viac ako stotisíc rokov teda kráča vlk, neskôr v podobe psa, vedľa človeka. Pri pyramídach, siedmich divoch sveta, pri objavení Ameriky či dobytí obidvoch zemských pólov.
Spôsob ľudského života bol počas tejto doby veľmi rozmanitý, ale vlci a psy s nami neustále zdieľali naše životné prostredie. Stali sme sa priateľmi na život a na smrť. V rôznych ľudských kultúrach boli prejavy tohto priateľstva rôzne. Naši predkovia, starí Slovania považovali vlka za apotropaické zviera, chrániace nás pred zlými duchmi a démonmi. A preto, aj napriek občasným škodám na domácich zvieratách, usporadúvali Vlčie dni. Trojdňové sviatky na počesť vlkov, tri dni bez práce, tri dni tancov, spevu a voľnej zábavy. Presne tak, ako oslavujeme s dlhoročným priateľom dôležité životné udalosti.
Sme priateľmi už viac ako stotisíc rokov.
Vlk nás nezabíja a nevešia po stromoch. My jeho áno. My, potomkovia starých Slovanov máme na konte viac ako 2800 zabitých priateľov za posledných tridsať rokov.
Sme rôzni a máme rôzne názory. Taký je svet. Niekto má rád červenú, iný modrú. Niekomu sa páčia blondíny, iný je na brunety. Niekto to rád horúce, niekto studené. Tak to má byť.
Niečo mi je ale proti srsti.
Skutočne si myslíte, že v našom aseptickom svete áut, antibakteriálnych prípravkov a televíznych staníc dezinfikujúcich naše mozgy, priateľov nepotrebujete?
Ja vám hovorím: „Choďte do riti s takým názorom“.
––––––––-------------------------------------------
Pre ďalšie čítanie:
Science: Multiple and Ancient Origins of the Domestic Dog, Science 276, 1687–9, 1997
Nature: Genome sequence, comparative analysis and haplotype structure of the domestic dog, Volume 438(7069), 8 December 2005, pp 803-819
