To delenie ale nemusí byť také jednoznačné ako sa zdá.
Mňa učil zbierať huby otec, ktorý ako poriadny slovenský ľudový hubár uznával len hríby a kozáky. Bol som tak síce ukrátený o rôzne zaujímavé skúsenosti so „šaľenymi hubami“, ale súčasne som sa pravdepodobne vďaka tomu dožil dnešných dní. Ako trinásťročný som dostal od neho pod stromček svoj prvý atlas húb: Huby a huby od Martina Červenku s ilustráciami Kataríny Cigánovej. Boli v ňom rôzne čarokrásne ilustrácie zaujímavých húb, ale ako praktický atlas zostala táto kniha dlhé roky nevyužitá. Až raz...
Počas vojenskej služby som mal možnosť pohybovať sa v borovicových lesoch na južnej Morave a Záhorí. Pre mňa, zvyknutého na kopce východného Slovenska, porastené jedľobučinami, to boli nezvyklé lesy s nezvyklými hubami. Skvelý atlas húb od Dermeka a Lizoňa ešte nebol na svete a tak som si priniesol z domu už spomínaný miniatúrny, mládežnícky atlasík Huby a huby.
Na atlas prišlo nad veľkou kopou podivných húb, ktoré som uprostred apríla objavil na zabudnutej lesnej ceste na kraji borovicového lesíka. Také pokrčené červenohnedé klobúky som síce v živote nevidel, ale v mojom útlom atlase bola jediná huba, ktorá zodpovedala nálezu - ušiak jedlý. Bol som nadšený. Takých sedemdesiat chutných, jedlých húb, dokáže výrazným spôsobom spestriť jednotvárnu vojenskú stravu.
Zaklapol som atlas a rozbehol som sa rýchlo všetok ten poklad zozberať do veľkej poľnej. Periférne videnie ale zaregistrovalo drobný biely papierik, ktorý vypadol z knihy a pomaly sa vznášal do vojenského blata.
Z výšky som na ňom videl len jediné slovo: ERRATA.
Zdvihol som mokrý zašpinený papierik a čítal:
ERRATA
POZOR. UŠIAK JEDLÝ JE JEDOVATÝ.
Z hubovej praženice nebolo vtedy samozrejme nič, ale atlas Huby a huby mám dodnes. Ušiak jedlý medzičasom, na základe pokusov, nevedeckých zberačov húb, vedci premenovali na ušiaka obyčajného. Urobili tak napriek tomu, že aj vedecké pomenovanie, Gyromitra esculenta, naznačuje, že huba je jedlá (esculenta znamená jedlý).
Tento podvodník medzi hubami nie je nevinný. V starých hubách vzniká, pravdepodobne činnosťou baktérií, jedovatá látka - gyromitrín. Gyromitrín pôsobí na ľudský organizmus podobne ako toxín muchotrávky zelenej. Zaujímavé je, že vysoký obsah gyromitrínu a smrteľné otravy po použití tejto huby zaznamenali v Nemecku a Švajčiarsku, pričom na druhej strane, v krajinách bývalého Sovietského zväzu je obsah gyromitínu nižší alebo nulový a huba sa tam bežne konzumuje bez záporných dôsledkov. A tak niektorí hubári tvrdia, že je to jedlá huba a niektorí po jej požití už netvrdia nič.
Keďže Slovensko sa nachádza kdesi uprostred medzi týmito extrémami, jedovato-jedlému ušiaku sa u nás radšej vyhnite.
