No dobre. Zrušili nám splnomocnenca pre smrečiny a v lese nastal kľud. Jediné totiž, čo lesy potrebujú k svojmu spokojnému životu, je kľud.
Dnes som sa ale s hrôzou dozvedel, že to nie je také jednoduché. Že nám rastie nový splnomocnenec. Pre mimovládne organizácie. Predstavte si. VLÁDA bude našimi peniazmi platiť splnomocnenca pre MIMOvládky.
Tak ako smrečinový splnomocnenec bol zbytočným medzistupňom (nielen pre smrečiny, ale aj pre nás občanov) medzi smrekovými lesmi a ministerskými úradníkmi, ktorých prácu simuloval, bude vládny mimovládny splnomocnenec úradníckym kolieskom navyše.
Mimovládne organizácie vyrástli v priebehu evolúcie spoločnosti ako občianska nutnosť robiť prácu, ktorú by síce mal robiť štát a jeho orgány, ale: alebo to štát nevie, alebo to síce vie, ale podstatne drahšie alebo tú prácu dokonca robiť nechce.
Ale ak je to tak, tak potom mimovládne organizácie potrebujú od štátu len jedno. Svätý pokoj. Rovnako ako smrekové a iné lesy. Mimovládne organizácie potrebujú od štátu jasné a a hlavne nemenné pravidlá hry a potom kľud na svoju prácu.
Ak ktokoľvek z aktívnych občanov bude potrebovať vládneho alebo iného úradníka, tak si ho nájde. Bez sprostredkovateľa. Ak bude potrebné kdesi povedať spoločné stanovisko, tak ho občania, ak sa dohodnú, povedia vláde bez splnomocnenca.
Splnomocnenec pre mimovládky je možno ešte horší ako smrečinový. Dá sa za ním vytušiť prastará túžba všetkých úradníkov ovládať, regulovať, korumpovať nespokojných podriadených. O zjednodušení komunikácie nemôže byť ani reči. Slušní ľudia, aj keď majú rozdielne názory na vec, sa vedia porozprávať čestne a priamo z očí do očí. A to sa cez tretiu osobu nebude dať.
V jednom prípade by osoba splnomocnenca pre mimovládky mala predsa opodstatnenie.
Ak by vláda uvažovala o splnomocnencovi ako o vládnom generálnom riaditeľovi mimovládnych organizácii. So všetkým, čo k takému generálnemu riaditeľovi a jeho zamestnancom patrí.
Geniálny nápad.
