Hovorím o jedli. Kráľovne našich lesov. Mala smolu. Drevo nie je až také vyhľadávané, ale posledné dva mesiace v roku sú pre všetky jedle katastrofou. Čačina, čečina, chvojí - voskovolesklé tmavozelené ihličie láka producentov rôznych výrobkov, ktorými si v novembri ozdobujeme hroby našich blízkych alebo, na vianočné sviatky, naše domácnosti.
Boli doby, keď nielen jedle, ale aj iné stromy sa mali aspoň niekde celkom dobre a mohli dožívať v kľude a pokoji. Typickým miestom náboženstva predkresťanských starých Slovanov boli posvätné háje. Svätoháje predstavovali - v čase keď bolo na Slovensku podstatne viac lesa ako dnes - akési veľké lesné rezervácie, v ktorých sa nesmelo nič lámať, trhať, loviť a nebolo dokonca dovolené z nich odstraňovať ani spadnuté stromy. Jedle si tam proste žili a žili a padali a padali. A hnili a hnili.
S príchodom kresťanstva rituály úcty k okolitému svetu z nášho územia nezmizli. Biblia a aj Talmud predpisujú pre človeka v týždni jeden deň odpočinku. Nie je to sociálno-hygienický zákon. Veď je dávaný do súvislosti s dňom odpočinku Boha, ktorý po šiestich dňoch tvorenia oddychoval. No všemohúci Boh nepotrebuje odpočívať. Boh vie, že odpočinúť si potrebuje okolitý svet. A tak je deň odpočinku zákazom zasahovania človeka - či už konštruktívneho alebo deštruktívneho - do fyzického sveta. Odpočinok je v tomto biblickom ponímaní stav mieru medzi človekom a prírodou.
Je paradoxom, že práve pri spomienke na našich najbližších a dokonca aj pri vianočných sviatkoch, útočíme na okolitý svet „ohňom a mečom", len preto, aby sme vyzdobovali naše okolie taľafatkami.
Vráťme sa k našim slovanským koreňom a slávme sviatky láskou a mierom. Bez zbytočne zrezaných stromov. Politika „ohňa a meča" bola našim predkom cudzia a zabíjanie stromov kvôli výrobe zbytočných čačiek bolo k nám importované.
Ináč si o chvíľu budeme kupovať, tak ako Američania v darčekovom reťazci Spencer's, na vianočný stromček súložiacich snehuliakov.
