Hac lupi, hac canes, presne podľa latinskej klasiky som teda sedel medzi psom a vlkom. Rimania tak opisovali miesto medzi dvoma zlami, ale ja som sa cítil celkom dobre. Aj Skúkam. Využil chvíľku mojej nepozornosti a zmocnil sa vytúženej zvolenskej špeciality.
Keď si vĺčko všimol, že som ho spozoroval zahanbene sklopil oči a bleskovo zmizol v húštine. Asi to nebol diabol, pretože nezostal po ňom ten povestný pekelný smrad.
Rozmýšľa som ako to, že sme ho s mojim najlepším priateľom, československým vlčiakom, nepočuli prichádzať, keď som si všimol, že chodník nad ktorým sedíme je krásne vyzametaný. Ako na jeseň v mojom bývalom vojenskom útvare protivzdušnej obrany štátu, v Jaselských kasárňach v Brne.
Tak sme sa ticho po ňom prešli. Nádhernou jesennou prírodou sme kráčali nečujne ako duchovia, pretože žiadna vetvička nemala šancu pod mojou nohou prasknúť a žiaden lístoček nemohol zašušťať pod Skúkamovými labkami.
Celých desať kilometrov v srdci Čergovského pohoria vyzametanej autostrády nás uchvátilo.
Keďže trochu poznám správanie sa miestnych vlkov v tomto teréne, viem že vyzametaný chodníček ide ich najlepším lovišťami a terénom, ktorý majú najradšej. Vlci sa vždy snažia využiť terén tak, aby ich pohyb po ňom stál čo najmenej energie. Preto chodia veľmi radi po chodníkoch, lyžiarskych stopách, lesníckych približovacích linkách alebo zvažniciach.
Poľovníci vyčistili chodník pravdepodobne preto, aby teraz na jeseň mohli lepšie pozorovať zver.
Vlci sú im za to veľmi vďační. Budú sa môcť od tohto víkendu prikrádať k lovenej zveri podstatne jednoduchšie, bezpečnejšie a so stopercentnou zárukou, že ich jelene a diviaci nebudú počuť.
Za toto uľahčenie života našej ťažko skúšanej šelme chcem v mene Klubu slovenských vlkov všetkým čističom poľovníckych chodníkov poďakovať.
